Dopredu som sa tešila na niekoľko vecí – na atmosféru, dlho nevidených známych a kamarátov, ktorí sa na Pohode vždy v pravý čas vylúpnu z davu a na niekoľko konkrétnych koncertov. Sklamanie hneď v rozbehu, na Khoibu a Dana Bártu som sa nedostala. Šapitó Tatra banka arény vyznieva tento rok ako zlý žart, chýba dýchateľný vzduch, znesiteľná teplota a, čo je najhoršie, miesto! Chvíľu postávam pred stanom, stretám zopár milých ľudí, ktorí rezignovali podobne ako ja, až to vzdávam a idem do radu pred cisternou s pitnou vodou. Bártu síce po koncerte stretám na večeri v zadymenom upotenom Pohoda restaurante, ale vidieť a počuť je neporovnateľné. Špagety s rajčinovou omáčkou už nie sú. Na KTU v aréne dokonca sedím, ale zimomriavky po chrbte, ktoré som mala pri sledovaní ich koncertu v telke, akosi neprichádzajú. Možno to je horúčavou a možno priskorým odchodom, už sa to nedozviem.
Na Erikovi Truffazovi sa nedá vydržať. Práve dnes mám Kristove roky a telíčko už neslúži ako zamladi. Nie je to hlúposť? Nie, lebo mieru fyzického utrpenia už nevyváži akokoľvek silný zážitok. Ešte pred rokom-dvoma by som to zvládol, ale teraz už nie. Nech by Truffaz hral akokoľvek, bolesť, problémy s dychom, rovnováhou a zapareným rozkrokom, čo ma kvária, už nemá šancu potlačiť. Ani on, ani nikto iný. Vychádzam zo stanu, naberám dych, sadám si, počúvam a premýšľam o bonmote, že jazz je východiskom pre hudobníkov bez talentu. Ako je krásny, tak je nepravdivý. A ešte čosi ma napadá. Už mi stačí len počuť, nepotrebujem vidieť, aby som nasiakol silou živej hudby. Bolo by to dokonalé, len mi chýba Miška, stratili sme sa, tak som taký neúplný.
Narazila som na celkom chutné gofry a dobrú kávu, osviežujúca kombinácia aj niekoľkokrát denne. A je odtiaľ posediačky počuť hlavný stage. Sedenia je v areáli stále málo, nohy to cítia hlavne na druhý deň. Práve sa začína Basement Jaxx a ja si uvedomujem, že som mala byť už kdesi inde, telefón vypovedal poslušnosť, a tak sa bezhlavo ženiem na pôvodné miesto rozdelenia a dúfam, že moja polovička tam trpezlivo čaká. Na sobotného headlinera prichádzame neskoro, dav okolo pódia je obrovský a nepriepustný a ja som neskonale unavená, takže z tancovania nebude nič. Najlepšie som sa aj tak vyskackala na The Hives a na Pare. Švédsky popový punkrock bol rozjuchaný, energický, plechovo hlučný a hlavne zábavný. Spevák s chlapčenských šarmom a sebaironickou aroganciou presviedčal publikum o svojej jedinečnosti a my sme sa pochechtávali a tešili. Najviac som si však užila Laskiho tím, aj napriek horúčave a nezdolateľnej vzdialenosti hasičského auta som sa hekticky metala v dave, hulákala som refrény a bolo mi jedno, že pri tom vyzerám nedôstojne.
Skáčem s davom, skáčem v dave. Pohoda sa pre mňa hudobne naplňuje práve v tomto okamihu. Znie Walk Idiot Walk, ak by som na Pohodu prišiel pre hudbu, tak tento rok len pre túto pieseň. Znie, ako by ju The Hives hrali zatvorení v obrovskom oceľovom kontajneri. Zvuk sa derie nasilu von a je poriadne pokrčený, ale to je jedno. Ja im to žeriem, komplet, aj s tým nešťastne napodobňovaným Jaggerovým kohútím krokom. Smejem sa, teším sa, pozorujem nevypovedanú vojnu o polohu stojana na mikrofón, ktorá sa odohráva medzi frontmanom The Hives a stageovým poskokom. Frotman bojuje za horizontalistov, stojan má ležať, poskok háji vertikalistov, stojan musí stáť. Obaja sa nachodia, stojanu, zdá sa, je poloha ľahostajná. Pôsobí rovnako stojanovito, či stojí, či leží. Takýto punk môžem, punk, čo sa nebojí priznať, že ide o hovno, hlavne keď sa ľudia bavia. A výpoveď? Kto o ňu stojí? Preto Clash áno, a Sex Pistols nie. A premýšľam o Švédsku ako o krajine, kde frontmani rockových kapiel chodia do rovnakej rockovej školy, respektíve, aspoň na rovnaké lekcie pódiovej choreografie. Lebo ten hlavný chlapík, čo na nás vykrikuje, aby sme ho všetci vedno častovali oslovením Pelle Sir, sa hýbe na pódiu takmer navlas rovnako ako ten hlavný chlapík z The (International) Noise Conspiracy, ktorí ma na Pohode nadchli minulý rok. Ale tomu som to veril viac, to bol viac rock’n’roll, toto je viac show.
Tento rok mi najviac utkveli slovenské a české kapelky. Živé kvety si doma nepúšťam, ale koncert ma dostal – trocha cynickou nostalgiou a niekoľkými skutočne brilantnými metaforami. Charizmou nasiaknutý Sunshine ani tentoraz nesklamali, rovnako ako sympatickí pozéri z Moimir Papalescu & the Nihilists. Vlastne ani nie sú takí sympatickí, ale strhnúť vedia. Po koncerte to chvíľu vyzeralo, že majú aj svoje vlastné groupies, ale vysvetlenie od zasvätených mi strhlo májin závoj, a tak som živé groupies zasa nevidela. Zamerala som sa na môj prozaickejší projekt, ale jeho dokumentácia v podstate úplne zlyhala. Nazvala som si ho Deti na Pohode a hoci ich tam bolo ako maku, niektoré dokonca s telefónnym číslom na chrbte, na fotkách mám len tri deťúrence. Foťák je pomalý a navyše väčšinu času v taške, fotografka zo mňa zjavne nebude.
Sunshine, môj prvý koncert na tohtoročnej Pohode, rozbieham svoj tohtoročný projekt. Nazval som ho Elektrická gitara – najúspešnejší diablov vynález v snahe nasrať boha. Pozor, nezamieňať s Diablom a Bohom, diabol s malým „d“ tu symbolizuje vzdor, revoltu, ktorá oslobodzuje ducha, a boh s malým „b“ je konformita, poriadok, sterilita a prázdno. Ten projekt je vopred odsúdený na úspech, takže moje sústredenie sa na gitaristov je čisto estetická záležitosť, ale to neznamená, že by gitaristi boli menej fascinujúci. Naopak, Hendrixov duch sa vznáša nad vodami a gitarista, čo nie je sexy, nie je gitarista. Skúmal som subjekty Sunshine, Moimir Papalescu & the Nihilists, KTU, Wu Tang Clan, The Hives, Živé kvety, Para, The Pipettes, Erik Truffaz a Basement Jaxx a neprešli len Wu Tang Clan, ale to sa dalo čakať.
Sedím v taxíku, zastavujeme pred penziónom, už je po Pohode, chystám sa platiť a tipujem, koľko to asi bude. Netriafam. Štyrikrát tá istá trasa, štyri rôzne taxíky, štyri celkom iné ceny. Žiadne zväzujúce taxametre, len zákon ponuky a dopytu v praxi. Nadchýnam sa pre blbosti, ale ja mám tieto detaily vyslovene rád. Lebo Pohoda tomu mestu prospieva a mesto prospieva Pohode. Keď sa v areáli motám pomedzi odpadky, beží mizantropický mód. Neznášam tých ľudí okolo, hoci sa celý čas nasprostasto usmievam, neznášam ich pre neochotu prejsť pár metrov a hodiť ten prekliaty téglik do koša, alebo k nemu, keď už vo vnútri nie je miesto. A tento rok ich je požehnane, košov, konečne, nech stojím kdekoľvek, ak nie som uprostred davu, niektorý z košov mám na dohľad. Pohoda nie pre ľudí, ale Pohoda ľuďom navzdory. To ma na tom festivale fascinuje najviac. Ako ľudí prevychováva, ako to s nimi stále skúša, ako nechce uveriť, že sme prefabrikované tupé stádo. V stanoch sa nefajčí? Žiadny problém, to pravidlo je síce obmedzujúce, ale minimálne, lebo je podporené nepriestrelnými argumentmi. Je
Michaela Malíčková viac od autora »
Vaše reakcie [11]
Kosa, rozpaky a nakoniec predsa len šou