Toto je archívna verzia magazínu T-Station, ktorého prevádzka bola ukončená 31.7.2008


:: Autorská súťaž | 10.7.2007 viac od autora zobraz všetky

  viac od autora »

Supersize me!

Blank

Toto je ďalší text, ktorý súťaží o priazeň našich čitateľov v autorskej súťaži nazvanej Vyhraj svojho redaktora. Kvalitu príspevkov hodnotia výhradne čitatelia bodmi na konci článku. Text je uverejnený bez redakčných zásahov, bez štylistickej a jazykovej korektúry. 

Autor: Jarmila Durániková

S mojim partnerom mám dlhodobý a pomerne vyrovnaný vzťah. Asi to bude tým , že: milujeme rockovú hudbu, dobré ( väčšinou neamerické) filmy, históriu ( hlavne II. Svetovú vojnu) , prírodu a turistiku , a zvieratká.
Potom sú tu naše rozdielne mánie, fóbie a posadlosti. A tie nám spôsobujú malé trhliny v našom takmer harmonickom vzťahu.

Môj partner má fóbiu z reštaurácii . Akýchkoľvek a kdekoľvek. Jednoducho, nikdy si nedá jedlo v takejto prevádzke. Párkrát som ho presviedčala, že v mnohých varia dobre , ale on ma vždy odradil filozofickými úvahami typu:
Či je jedlo čerstvé. Či je v kuchyni dostatočná hygiena. Či mäso nebolo zastaralé. Či baraní guláš je z mladého barana? Či mal kuchár čisté ruky? A podobne. Po mnohých protestoch mi iba povie:
„ Uvidíš, bude ti zle.“
Žiaľ, som chronický gastro pacient môj partner je absolútne zdravý, takže nakoniec s ním vždy súhlasím.

Jediné stravovacie zariadenia, kde mu to vyhovuje sú fastfoody Mc Donald, Kentucky Fried Chicken, King Burger a im podobné. Lebo podľa môjho partnera je všetko , čo je americké, je  múdre, premyslené, kvalitné a zdravé.

Kdekoľvek v Európe sme, jeme zásadne v amerických fast foodoch. V Pešti si dáme  miesto dobrého „čipoš gulyasu“  dvakrátdva cemtimetrové stehienko z KFC, v Lodži miesto bigošu  cheesburger, a keby sme boli v Ázii, povedzme  v Indii a niekde v okolí by bol Mekáč, jedli by sme určite tam.

Keď som v programe nášho kinoklubu uvidela názov filmu Supersize mi! , vedela som, že to bude niečo pre môjho partnera.

Tento dokument je totiž o tom, že prehnané stravovanie v prevádzkach ako Mac Donald vás dovedie do totálnej katastrofy! Filmár Morgan Spurlock dostal peniaze na film ale za krutej podmienky:  30 dní je len stravu z Mc Donaldov. Spurlock si myslí, že to v pohode zvláda. Jazdí po štátoch, rozpráva s odborníkmi na zdravú výživu, navštevuje školy, a snaží sa dovolať aj manažérom Mc Donaldu.  Žiaľ, táto jeho strašná diéta ho začína masakrovať nielen fyzicky, ale aj psychicky. Všetci , čo sme v kine, držíme Morganovi palce, i keď v posledných dňoch by asi bolo lepšie, keby to vzdal. Vydýchnem, keď  to ma za sebou. Má problémy s pečeňou, ľadvinami , srdcom. Skrátka – z nadpriemerne zdravého človeka je ruina.  Akurát má desať kíl navyše. Trvá mu polroka, kým sa dá do poriadku.

Samozrejme, film je o Američanoch a o ich obezite.Spurlok sa pýta, ako je možné, že v najvyspelejšej krajine sveta je alarmujúce počet obéznych ľudí? A sám hľadá odpoveď. Lenže ako vravel už starý Lenin: Za všetkým hľadaj zisk. Prečo by ma koncern Mac Donald byť zodpovedný za obezitu národa?
Mac Donald, ktorý dáva ročne na reklamy svojich výrobkov viac ako 1,4 milidardy USD? Ktorý útočí od útleho detstva na psychiku detí? Ktorý umožní chudobným ľuďom v štátoch sa dobre najesť? Ktorý, aby sa nepovedalo, zasponzoruje pár významných športových udalostí vo svete? Môžete obviniť túto firmu, že vďaka jej buchtám je vaše dieťa obézne a tým pádom choré? Je to predsa váš problém, že nevaríte doma . A majú echt dobrých právnikov!

Nás sa to v podstate  zatiaľ netýka, pretože na rozdiel od nich , je u nás stravovanie v Mekáči drahou záležitosťou.

Po filme som sa partenera spýtala:
„ Tak ako ?“
„ No čo,“ alibisticky poznamenal. Nikto nás predsa nenúti, aby sme tam chodili.“
„ A čo si myslíš o americkej strave na školách? Podľa mńa to tí tvoji Američania dosť nedomysleli.“
„ To s a nedá paušalizovať.“

Keď ma včera náhodne načapal , ako si v robotníckej krčme dávam držkovú polievku a zapíjam ju čerstvo načapovanou desiatkou, myslela som si , že chytí zrádnika.
„ Bude ti zle,“ poznamenal dosť ostro.
Ale nebolo . Na druhý deň ma pozval na oslavu svojich menín. Do Mekáča, samozrejme.
Bol to dobrý film...

Poznámka redakcie:
Tento text môžete ohodnotiť svojimi bodmi (bodovať môžu len prihlásení používatelia, 1 bod = 10 halierov). Všetky body sa budú kumulovať do jednej sumy, a tú v bodoch dostane autor, ktorého príspevok získa najvyšší počet bodov po odčítaní bodov záporných.
Ak chcete poslať do redakcie svoj súťažný text, môžete tak urobiť až do konca leta, teda do 31. 8. 2007.
Podmienky účasti a pravidlá súťaže nájdete tu.



Autorská súťaž  viac od autora »
Vaše reakcie [87]
:: Súvisiace reklamné odkazy