Vždy naletím, no vždy inak a na iný druh

Práve rozmýšľam, či nie som tiež podobný prípad ako Erika a Petra.

ON ma neuháňal, len bol vždy poruke, keď som ho potrebovala, neobťažovalo ho si ma vypočuť, keď som mala problémy s bývalou láskou, utešoval ma, keď sa to skončilo, so všetkým mi pomáhal a bol vždy ochotný. Postupne som si navykla obracať sa so všetkým len na neho, a ostatných priateľov aj známych som vytesňovala preč, lebo on mi nahrádzal všetkých. Nezaľúbila som sa doňho, ale totálne naviazala. Bol ženatý a pri ďalšom pokuse o rozchod s ním sa raz rozhodol, že sa rozvedie. Mala som dojem, že to je ten moment, keď začíname budovať náš vzťah a že sa to bude prirodzene vyvíjať. Aj on o tom tak hovoril, lenže so všetkým otáľal, kým podal o rozvod, trvalo to 8 mesiacov, po rozvode sme mali bývať spolu v jeho byte, nič sa však nedialo, chcela som dieťa, napokon sme už boli spolu 4 roky, nepodarilo sa, tak som začala vybavovať adopciu, niekoľkokrát som s ním na tú tému hovorila, nehovoril však veľmi k tomu, len raz mi povedal, že nech urobím tak, aby som bola šťastná, že on bude šťastný tiež, tak som sa tešila na založenie novej rodiny, no nič sa nedialo. Takže som naňho pritlačila (po 5 rokoch vzťahu) a dala ultimátum: svadba, sťahovanie sa do jednej domácnosti a aby ma konečne predstavil svojim rodičom. Vtedy z neho vyliezlo, že nie je pripravený na novú rodinu, v blízkej budúcnosti nie, a na nič s tým spojené, čiže ani takú základnú slušnosť, aby ma predstavil svojim rodičom. Vyhovoril sa na to, že musí vychovať svoje 2 deti, pričom ich, samozrejme, má v opatere jeho bývalá, ktorá žije v inom meste, a takto oddelene žili vlastne vždy.

Nechápem len jedno, prečo mi dával toľké roky nádej, nepovedal nič ani v okamihu, keď sme sedeli spolu u psychológa (ohľadom adopcie), keď sme boli na vyšetrení (či môžeme mať deti). Toľkokrát sme spolu hovorili na tému budúcnosť, vzťah, spoločné bývanie a za tých 5 rokov mi nepovedal, že je to len môj sen a on nič z toho nechce, lebo ja som len jeho provizórium, náhrada za nefungujúce manželstvo. Prečo dokázal byť taký hajzel, keď v iných záležitostiach sa ukazoval neomylne ako perfektný jedinec, so zmyslom pre čestnosť? Vedel, že som vo veku, keď to bola moja posledná možnosť mať dieťa (hoci adoptované). Som rozvedená a teraz sa tiež zamýšľam, kde robím chybu, že vždy naletím vždy inak a na iný druh. Nikdy som nechcela nič, len nájsť správneho chlapa a založiť si rodinu. Už na to rezignujem, zrejme si tiež vyberám nesprávny druh, ale ja to neviem rozpoznať a myslím, že najjednoduchšie bude už to ani neriešiť.

Kde sa dá nájsť to hnusné črevo, ktoré spôsobuje všetky tie citové túžby a zmätky? Chcem ho nájsť, vyrezať a žiť si spokojne bez ďalších akýchkoľvek citových potrieb do konca môjho dosraného života!
Zuzana, 42

Nerád to hovorím, ale to hnusné črevo, ktoré spôsobuje všetky tie citové túžby a zmätky, dostávame do vienka od svojich rodičov. Nie, nie geneticky. Ani obezita sa v rodinách obyčajne nededí geneticky (ako sa často radi vyhovárame), ale v podobe rodinnej kuchárskej knihy a stravovacích návykov. Aj naše partnerské preferencie a modely správania v rámci partnerského života sú zrkadlom toho, čo vidíme a zažijeme vo vlastnej rodine ako deti a pubescenti. Je paradoxom, že drvivá väčšina ľudskej populácie absolútne nie je kvalifikovaná a predurčená mať deti a vychovávať ich tak, aby z nich vyrástli vyrovnaní, sebavedomí, a teda aj šťastní jedinci. Napokon to vychádza tak, že naši rodičia sú vlastne ľudia, ktorí by deti vôbec nemali mať, a to, že nás mali, je naším veľkým celoživotným problémom, s ktorým sa musíme vyrovnávať až do staroby. Ak nenájdeme cestu von z tohto rodinného zacyklenia, hrozí, že ho nevedomky prenesieme na naše potomstvo a potom musíme – ak sme zároveň dosť citliví a vnímaví – naživo vidieť, ako sa trápia v nefungujúcich partnerských vzťahoch aj oni.
Pod cestou von rozumiem akýkoľvek spôsob, ako si uchopiť vlastný život do vlastných rúk a už nepustiť. Nemusí to vždy byť psychoterapia, aj keď ja som jej jednoznačným zástancom. Väčšina z nás je bez dobrej terapie nútená opakovať všetky chyby donekonečna.

Čo sa týka Vášho priateľa, podľa mňa on sa už v predošlom manželstve necítil dobre, s toľkými povinnosťami, s obmedzenou slobodou, so zodpovednosťou. To hrozne unavuje a berie chuť do života najmä infantilnejšie založeným mužom (o to viac, ak vyrastali iba s matkou), ktorí akosi odmietli dospieť. Podľa mňa potreboval mať všetko to príjemné, čo prináša postavenie dospelého muža (pravidelný sex, spoločníčku na dovolenky a na piatkové večery atď.), ale zároveň sa už chcel vyhnúť tomu nepríjemnému, či prinajmenšom nepohodlnému. Chcel si po rozvode aspoň na čas ponechať novonadobudnutú slobodu. A nejako si na to už zvykol. Nemyslím si, že by ste spolu mohli byť šťastní, keď každý z vás očividne chce od života niečo iné.
Čo sa týka posledného odseku Vášho mailu, túto trpiteľskú pózu som zastával aj ja po poslednom ľúbostnom krachu, ktorý ma vohnal do ambulancie psychoterapeutky. „Ja už nikdy...“, „Mňa sa tieto veci už netýkajú...“, „Už navždy sám...“ a podobné romantické masochistické nezmysly. Jednoducho ste na to doteraz šli z nesprávneho konca. Chyba je na Vašej strane. Robte niečo so sebou a trocha sa s tým poponáhľajte. A potom skúšajte znova. Ešte nie je nič stratené. Nejedna moja kamarátka mi povedala, že by nikdy predtým nebola povedala, že sex je pre ženu najlepší po štyridsiatke. S dôveryhodným partnerom.

Tak vstávajte, ide sa ďalej.

Poznámka autora:
Toto nie je odborná poradňa. Nie som ani sexuológ, ani gynekológ, ani psychológ či psychiater, ani sa na to nehrám. Neposkytujem individuálne rady, som platený iba za napĺňanie tejto rubriky. Svoje otázky môžete napísať sem . Niektoré vaše príspevky gramaticky i štylisticky upravujem, aby dávali zmysel.