Ako rozkázať telu?

Našla som tu vo Vašej poradni otázku od Eriky a aj Vašu odpoveď a až ma zamrazilo. Ako keby som to písala ja o sebe pred pár rokmi. Chcete vedieť, ako ten príbeh pokračoval ďalej? (Myslím teda otázku ženy, ktorá sa rozhodla chodiť s niekým, kto ju dlhšie uháňal a keď prišlo na sex, jemu to nešlo.) Na tretíkrát sa to podarilo. Sex a potom aj vzťah. Trval dva roky. Neviem, či bola láska z mojej strany menej úprimná ako tá jeho, ale ak som zmrdica, ako ste otitulovali Eriku, tak mi Paľo ten rok, čo mi predtým robil sluhu, ako ste otitulovali Erikinho partnera, dal poriadne vyžrať. Všetci moji priatelia mi hovorili, že som sa veľmi zmenila, keď som s ním chodila. Menej som sa smiala a zabávala. No však inak sa ani nedalo, pretože bol príšerne žiarlivý nielen na akéhokoľvek muža, ale aj na to, keď som sa zasmiala o on nerozumel pointe. Prestala som byť samostatná sebavedomá žena a radšej som sa podriaďovala vo všetkom jemu, pretože ak predtým robil to, čo mi na očiach videl, keď so mnou chodil, nič, čo som navrhla ja, nebolo dosť dobré. Nechcem to naťahovať, v konečnom dôsledku ste mali pravdu v tom, že z toho východiskového stavu (sluha-zmrdica) dobrý vzťah byť asi nemohol – i keď sa to vyvíjalo inak, ako ste predpokladali.

Píšem Vám ale pre niečo iné. Keď som do toho vzťahu išla, tak som úprimne chcela zmeniť svoj život. Chcela som preťať ten rad vzťahov s mužmi, ktorí sa ku mne správali ako zmrdi. Moje „podvedomie“ a telo si neomylne vyberalo takých a do takých sa zamilovávalo. A potom mi vždy zlomili srdce.
Keď som sa konečne dala dokopy s Paľom, zistila som, že moje telo predsa len reaguje aj na iný typ mužov a myslím, že som sa do neho aj zamilovala. Ale nič dobré z toho nevzišlo, to je teda fakt. Tak mi teraz poraďte, čomu mám veriť viac, keď hľadám partnera pre seba? Telu veriť nemôžem, to mi vyberá zmrdov, a zdá sa, že ani rozumu nie, to mi vyberá sluhov, čo sú rovnakí zmrdi, keď sa dostanú k moci. Je ešte nejaká ďalšia možnosť? Dá sa vôbec nájsť rovnocenný vzťah?
Petra, 29

Možno to bude znieť banálne, ale jednoznačne Vám odporúčam obrátiť sa na nejakú dobrú psychoterapeutickú ambulanciu, ktorá sa venuje hlbinnej alebo Gestalt psychoterapii. Obávam sa, že pri Vašom primárnom životnom a partnerskom nastavení budete bez toho po celý život iba zúfalo hľadať, tápať, otĺkať si nos a nenachádzať to, čo potrebujete – fungujúci vzťah. Utopiť život v provizóriách je zúfalé.

Dovolím si byť trochu osobný a ukážem Vám to na svojom príklade. Po drvivú väčšinu svojho aktívneho partnerského života (mám na mysli obdobie, ktoré trvalo asi 30 rokov) som si podvedome vyberal za partnerky emotívne chladnejšie a tvrdšie dievčatá a ženy s komplikovaným detstvom a ešte komplikovanejším vzťahom k svojim otcom. Či veríte, alebo nie, iný typ ženských som v podstate ani nevnímal a nezaujímal ma. Ich vnútorný typ sa čiastočne premietal aj do výzoru a do celkového správania, ktoré ma priťahovalo. Až moja psychoterapeutka mi vyjavila, že táto preferencia bola spôsobená mojím detstvom (napokon, čo nie je spôsobené detstvom, všakáno?). Jeho prvú polovicu som totiž strávil neúnavným (no márnym) bojom o lásku a uznanie mojej matky, nesmierne tvrdej a emotívne chladnej ženy, ktorá žiadnu lásku prijať či prejaviť nedokázala a hodnotu človeka odvodzovala od jeho výsledkov (v práci, v škole atď.), zatiaľ čo druhú polovicu detstva som sa usiloval dostať sa z emotívneho zranenia, keď som si definitívne uvedomil, že moje úsilie je márne. Láska sa zmenila takmer až na nenávisť a potom na zdanlivú ľahostajnosť. Žiaľ, emotívne zranenia tohto typu sa bez odbornej (teda terapeutickej) pomoci nezvyknú zahojiť, iba sa zapuzdria a vytesnia, takže postihnutý všetky tieto deficity stále bolestivo pociťuje a pri najbližšej vhodnej príležitosti sa jeho podvedomie znova začne hlásiť o všetko to, čoho sa mu nedostalo v detstve. Tou najbližšou vhodnou príležitosťou je, samozrejme, partnerský vzťah. Takže aj v dospelosti som podliehal neprekonateľnej nutkavej potrebe neustále reprízovať tragikomédiu svojho detstva a tomuto programu som prispôsobil aj voľbu partneriek.

Zdôrazňujem, že toto všetko sa odohráva v hlboko nevedomej rovine a nikto by si to ani za nič nepriznal – dokonca aj keď ho psychoterapeut jednoznačne a neodškriepiteľne „usvedčí“, dotyčný o svoju ilúziu nejaký čas bojuje ešte aj s ním, až kým napokon definitívne neprijme pravdu o sebe samom. To je prvý krok na ceste za sebou samým. Veľmi to bolí, ale verte mi, je to nesmierne liečivé.

Partnerky podľa môjho výberu ma teda buď dusili svojou láskou, alebo ma chceli mohutne prerábať (nemám tým na mysli odstránenie nejakých zlozvykov, ale kompletný redizajn človeka, konkrétne napríklad prerábku prudkého a vášnivého milovníka života a zmyslových pôžitkov na vyrovnaného asketického polojogína, o čo sa usilovala baba, s ktorou nám to paradoxne vydržalo najdlhšie), alebo som musel o ich lásku neustále bojovať (hovorím o normálnom konzumovanom vzťahu, keď sme už spolu pravidelne spávali a aj navonok sa prezentovali ako partnerská dvojica) a každý deň zúfalo sledovať, ako strácam pôdu pod nohami.

Nevedel som, prečo to tak je, vinu som hľadal v sebe alebo v akejsi „smole“, ktorú mám. Neuvedomil som si, že všetky tie baby majú jeden spoločný menovateľ, a to nevyjasnený, pohŕdavý až prudko negatívny vzťah k svojim otcom, a keďže som sa v partnerskom vzťahu správal vždy veľmi starostlivo a do veľkej miery ochranársky v úsilí vytvoriť pevné zázemie (skrátka typický starostlivý idiot), tak si do mňa premietali svojich otcov a podľa toho sa ku mne správali: dakedy nenávistne, dakedy pohŕdavo, buď ma dusili, alebo so mnou zápasili, alebo ma len jednoducho mučili, aby zistili, čo všetko znesiem, a keď zistili, že znesiem všetko, tak ma opustili. Dlžno dodať, že ja som tiež nebol úplne bezbranný a neostal som nič dlžný. Vždy som však na to doplatil, aj keď niekedy po viacročnom vzťahu.

„Keď sa stretnú dvaja nešťastní a chcú z toho urobiť šťastie, nemôže to dobre dopadnúť,“ povedala mi okrem iného moja psychoterapeutka, ktorej som dodnes nekonečne vďačný. Až vďaka terapii som sa vnútorne preorientoval a začal som vnímať, že sú aj iné baby ako tie prísne a kruté, o ktorých lásku musí muž každý deň bojovať znova a znova. Že láska nie je odmenou za výkon. Že pravá láska nie je nič, čo si možno zaslúžiť, pretože sa dáva len tak, zadarmo a bezpodmienečne. Až potom sa môj život dostal do normálnych koľají a naraz všetko funguje. Kdesi hlboko v podvedomí totiž všetci máme zakódovanú cestu k životnému šťastiu a účelom terapie nie je nič iné, len stiahnuť nás z bludných cestičiek a nasmerovať na priamu cestu.

Nie ste prvá, ani posledná, ktorej sa na vlastnom osude usilujem vysvetliť, čo to je psychoterapia a čo dokáže urobiť s našimi zatvrdnutými boľavými hrudkami nenaplnených, vytesnených a zapuzdrených emócií.
Častým argumentom v takých prípadoch je, že sa dá ľahko pochopiť, ako môže psychoterapia zmeniť myslenie človeka a jeho pohľad na seba samého a okolitý svet, ale ako sa, prepánajána, dá ovplyvniť a zmeniť nastavenie TELA – teda to, že Vás niekto zmyslovo priťahuje a niekto nie?

Milá Petra, naše telo je ovládané firmwarom, a ten firmware sa volá nevedomie. A hlbinná (alebo Gestalt) psychoterapia sa usiluje prekódovať práve ten firmware. Vedome si môžete čokoľvek uvedomovať, ale kým sa Vám neprepíše firmware (alebo aspoň jeho časť), nič sa nezmení. Až keď sa prepíše Váš firmware, tak začnete nielen ináč uvažovať, ale predovšetkým ináč CÍTIŤ. A o to v psychoterapii ide. Nie o vedomé uvažovanie, ale o naše vnímanie a cítenie. Nie o uvedomenie si seba samého, ale o prijatie seba samého.

Prepáčte, ak som Vám neporadil. Podľa môjho názoru vedie pre Vás jediná cesta k rovnocennému vzťahu cez psychoterape

Peter Pišťanek  viac od autora »
Vaše reakcie [82]