Pre extrémne menej chápavých: toto nie je samostatný článok, ale výber z článkov, ktoré som prebrowsoval v uplynulom týždni a niečím ma zaujali, a k tomu sem-tam dáky môj komentár. Kliknutie ľavým tlačidlom myši na linku vás dostane na predmetný článok.
O tom, že multikulturalizmus vedie do priepasti, sme poniektorí vedeli hneď od začiatku (a uisťujem vás, že na to nebolo treba žiadny veštecký dar; stačilo použiť len genetickú výbavičku, ktorú nám dala do vienka všemocná príroda, zopár správnych predsudkov, trochu živej predstavivosti, znalosti ľudskej duše a kvapku prirodzenej nechuti k všetkému, čo je cudzie, neprispôsobivé a teda ohrozujúce – a triezvy človek hneď vedel, že je to nezmysel a že to nikdy fungovať nemôže). Poniektorí na to prichádzajú až teraz.
Kedysi, ešte v 90. rokoch, som rád chodieval na dovolenku do katalánskeho prímorského letoviska Lloret de Mar. Bol som tam sedem ráz a mal som možnosť z roka na rok sledovať premeny v zložení návštevníkov. Naposledy som tam bol roku 1998. Milujem Katalánsko, milujem Provence, tamojšiu prírodu, vína, gastronómiu, históriu dýchajúcu v zákutiach úzkych krivolakých kamenných uličiek. Boli sme aj s manželkou rozhodnutí ísť tam toto leto aspoň na dva týždne, ale napokon sme si to rozmysleli. Asi nám už ostane súdené Chorvátsko, konkrétne naša milá Baška Voda. Nehovorím, že impulzom k nášmu rozhodnutiu bol tento článok, rozhodli sme sa už dávno, ale v podstate z rovnakých dôvodov. Nie, v Katalánsku mňa, ani moje peniaze už pravdepodobne nikdy neuvidia.
Problémom magazínov ako T-Station je, že do diskusných fór môže prispievať naozaj každý, takže neraz sa tam objavia príspevky – mierne povedané – rozporuplné. Niekedy je to aj problémom papierových časopisov, ktoré sa usilujú o akýsi dialóg a zverejňujú rozmanité názory svojich čitateľov, ktoré sú neraz nielen v rozpore s dobrou výchovou, ale aj s paragrafmi, trebárs o podpore hnutí smerujúcich k potláčaniu istých skupín obyvateľstva, či ako sa to povie. Je to dilema každého vydavateľa či šéfredaktora: povoliť diskusiu aj za cenu rozmanitosti názorov, alebo zaviesť prísnu cenzúru? Lebo potom môžu vydavateľa obviniť, že deti čítajú fašistické články a ani o tom nevedia.
Podľa všetkého vo Veľkej Británii čoskoro zavedú mnohoženstvo. Už teraz tam môžu polygamisti žiadať sociálne príspevky na svoju rozvetvenú rodinu. Iste chápete, že nejde o polygamistov britského pôvodu. Keby som však bol Brit (myslím tým Brita, teda Angličana, Íra, Škóta alebo Welšana, prípadne Jamajčana a podobne), pripadalo by mi nespravodlivé, že z mojich daní sa financujú iným ľuďom radosti, na ktoré ja nemám zo zákona nárok. Ak už mnohoženstvo, tak pre všetkých, teda aj pre tých, čo do štedrého britského sociálneho systému prispievajú, nielen na ňom parazitujú.
Pred veľa rokmi, dakedy tesne po privatizačnom prevrate v roku 1989, vyšlo v Česku trojzväzkové dielo Alexandra Solženicyna Súostrovie Gulag. Odvtedy som si ho prečítal niekoľkokrát, je to veľmi pútavé rozprávanie, dosť drastické, ale nie bez istého špecifického humoru, ktorý je Solženicynovi vlastný, a pre ktorý ho mám rád. Celá jedna veľká časť knihy sa zaoberá osudom sovietskych vojnových zajatcov v Nemecku počas 2. svetovej vojny. Kým ostatné bojujúce štáty sa o svojich ľudí, ktorí padli do nepriateľského zajatia, starali a prostredníctvom Červeného kríža sa usilovali zmierniť ich údel aspoň nejakými potravinovými balíčkami, sovietski zajatci boli doma považovaní za zradcov a zbabelcov a Stalinovo Rusko ich zatratilo. V Reflexe je o tom zaujímavý článok. Pri tejto príležitosti si dovolím upozorniť na skvelý ruský miniseriál Trestný prápor (Štrafbat) s výborným Jurijom Serebrjakovom v hlavnej úlohe, ktorý sa dá u nás kúpiť na troch DVD.
Dalo sa tušiť, že po smrti Jána Langoša (okolo ktorej je tu pre mňa ešte veľa nejasností, ale nie o tom som chcel) sa o ním vybudovaný Ústav pamäti národa rozbehnú rôzne čudesné hry. Tento národ má príslovečne krátku pamäť, to je všeobecne známy fakt. Ináč by nebola slovenská vláda a parlament prepchaná „bývalými“ komunistami a eštebákmi. Dokonca aj spomínaný ÚPN sa už radí s eštebákmi.
Poďme k menej závažným veciam.
Balená voda je vraj neekologická, hladovka predlžuje život a tabletky ho zasa skracujú.
Prečítajte si jeden z vtipných, občas možno aj smutných, ale v každom prípade skvele napísaných príbehov Mira Tropka z čias jeho štúdií i kariéry v Moskve. Toto je môj najobľúbenejší bloger, jeho šialené príbehy (a pritom všetky zaručene pravdivé) ma vždy dostanú!
Možno poniektorí viete, že som skrachovaný spisovateľ. Kedysi som písal romány a všeličo také. Robil som to, samozrejme, po zamestnaní, viac-menej ako také hobby. Samozrejme, žiadne hobby to pre mňa nebolo, v skutočnosti mám úplne iné záľuby, ktoré s literatúrou nijako nesúvisia (aj keď knihy iných čítam rád), skôr som si myslel, že sa stanem obľúbeným a primerane k tomu bohatým. Najviac ma počas tých rokov spisovateľovania trápili všelijaké pozvania na besedy a čítačky, tomu som sa vždy vyhýbal, pretože nikto nebol schopný pochopiť, že pre autora je taký výlet cez pol republiky za čitateľmi v podstate súčasť jeho práce, a mal by byť teda primerane zaplatený. „S akým honorárom pre mňa rátate?“ spýtal som sa vždy čo najzdvorilejšie, keď mi zavolala nejaká tetuška z miestnej knižnice alebo osvetového strediska, aby ma pozvala na besedu k nim, a odpoveďou mi bolo zarazené vysvetľovanie, že s takým čímsi nerátali, že predsa minule bol u nich pán Mitana (alebo pán Sloboda) a žiadny honorár si nepýtal. No, ľahké bolo týchto ľudí odmietať, aj keď vždy potom som sa cítil ako najväčšia sviňa pod slnkom. Dnes už akékoľvek „ponuky“ tohto typu zásadne odmietam s vysvetlením, že som prestal byť spisovateľom a už som mimo tých vecí. Tie časy, keď som ešte písal beletriu, mi pripomenul článok o čítačke, klobáse a víne. Ako vidím, nič sa nezmenilo.
A tu je jeden smutný blogerský článok o nešťastnom psíkovi. Ej veru, takéto články ma vedia dojať. Vždy keď čítam takéto niečo, spomeniem si na svoju starú sučku Candy a kladiem si otázku, či sa jej venujem tak, ako by si zaslúžila. Už dlho sme neboli na výlete v prírode, teraz cez víkend si to budeme musieť vynahradiť. Ktovie, ako dlho ešte budeme spolu?
A na záver, urobte si test pozornosti. Mne to vyšlo na prvýkrát takto: 25,046 sekundy – veľmi pozorný typ. No, aspoň čosi.
Peter Pišťanek viac od autora »
Vaše reakcie [36]
:: Súvisiace reklamné odkazy |
|