Metafyzika odpovedí

Tragédiou nás priemerných je, že nevieme presne, prečo tu vlastne sme. Žijeme svoje životy najlepšie, ako vieme, aspoň sa o to snažíme, milujeme svojich blízkych, pracujeme, platíme dane, snažíme sa veľmi nesťažovať a pomaly sa zmierujeme s tým, že na chod sveta tam vonku vlastne nemáme žiadny vplyv. Ako zvyčajne, nesťažujem sa, len konštatujem.

Na priateľoch je najlepšie, že sa dokážu podeliť nie o hmotné statky, ale o myšlienky, dokážu ich darovať, nezištne, len tak, akoby myšlienky neboli vôbec to najvzácnejšie, čo my, obyčajní, máme. Túto som tiež dostal a je ako žuvačka pre mozog, ale taká, čo si uchováva chuť. Je fantastická a vydrží.

Metafora sveta ako javiska je dostatočne známa, tá myšlienka sa týka toho, že každý disponujeme textom, ktorý tu má odznieť. Je jedno, načo na svete sme, dôležité je, aby sme včas povedali svoje repliky. Pritom vôbec nemusíme chápať ich funkciu v rozsiahlejšom dramatickom kuse. Každý z nás má obmedzený počet viet, ktoré jednoducho musia odznieť. Zvyšok našich životov je vata, výplň medzi tými vetami. Tie vety nie sú aforizmy, ani niečo, čo sa neskôr, po smrti, začne vydávať za citáty a vychádza to zozbierané v nezmyselných knižkách, tie vety sú dokonalé fragmenty rozsiahlejšej prózy či poézie, lyriky či epiky, ktorá vzniká všade vôkol nás a na nás je len, aby sme ich pustili von. Že nevieme, ktoré vety to sú, ešte nie je pointa, ale je to dôležité. Naše zásadné vety totiž identifikuje len ten, komu sú určené.

Príklad: Do vienka som od sudičiek dostal okrem iných predispozícií sedem viet. Neviem, tipujem sa na sedem. Keď týchto sedem viet, nie naraz, každú jednu z nich, poviem na správnom mieste a v správnom čase, môžem skončiť. Naplnil som svoju misiu. Možno už som ich dal von všetky, možno ešte ani jednu, neviem. Ale ktosi iný to už vie, ten, kto tú vetu zachytil a podpísala sa na ňom, ten, kto ju zachytil, lebo práve jemu bola určená. On jediný spoznal jej štylistickú dokonalosť, jej vnútorne konzistentnú pojmovú štruktúru, ktorá však môže rezonovať práve a len v ňom.

K tým aforizmom to zvádza, aj k citátom, ale nie sú to ony. Tie vety, o ktorých hovorím, nie sú žiadne banálne pravdy, ani demagogické múdra, nie je v nich prítomný žiadny zjavný a všeobecne zrozumiteľný význam, naopak, ľuďom, ktorým nie sú určené, môžu znieť celkom obyčajne.

Nemáme šancu odhaliť kľúč, podľa ktorého to funguje, v danom momente len spoznáme tú svoju vetu a ak máme šťastie, aj jej autora. Tá veta sa môže objaviť kedykoľvek, kdekoľvek, bez varovania, bez prísľubu, nič – a zrazu veta, ktorej sa nie a nie zbaviť. Veta, ktorá v nás rezonuje a uchováme si ju.

Pamätáme si všetky vety, ktoré sú pre nás, odkladáme si ich v mysli a občas si v nich listujeme ako v starých fotkách. A keď nie, keď sa k svojim vetám správame macošsky a necháme na ne padať prach banalít, pripomenú sa nám.  

Asi čakáte, že sa podelím, nie?

Dobre, jednu dám, prozreteľnosť, svet, javisko, ona sama sa rozhodla, že sa mi sprítomní cez Rada Ondřejíčka, on sám jednoducho nemôže tušiť, že je určená mne, že ja sám, jediný, pocítim jej esenciu.

„Kto si nešliape po vlastnej reťazi, je sedlák.“

To bola ona, fakt, a je jedno, aká sa vám zdá. Ani nevadí, že to v kontextoch zdrojového textu ani nie je normálna veta. Nebudem ju interpretovať, ani ďalej zvýznamňovať, sám som zvedavý, kam ma raz dovedie, lebo s tými vetami to nie je tak, že hneď dávajú zmysel. Nie, zatiaľ sú to len obyčajné vety, v ktorých cítime potenciál definitívnych odpovedí. Keď odznejú, spoznáme, že sú pre nás, a vieme, že sú bytostne dôležité, len ešte nevieme prečo.

Žijeme preto, aby sme povedali svoje repliky. Keď ich povieme, a povieme ich, bez toho, aby sme – keď ich vypúšťame z mysle – čo i len tušili, že sú to práve ony, môžeme skončiť. Nekončíme len preto, že sme ešte nepozbierali všetky svoje.

Lebo s tými je to inak, tie nemusíme všetky nájsť. Ich vety z nás musíme dať von všetky, naše vety, ukryté v nich, nemusíme všetky zachytiť.

Vlastne sa to stane len občas, že niekto nájde všetky svoje vety, ja som ich napríklad dosiaľ nazbieral päť, neviem, koľko ich bude, zistím to až s tou poslednou. Ak budem mať šťastie a zachytím ju.

Kto ich zozbiera všetky, všetky svoje vety ukryté v nich, pochopí boží úmysel. Že na počiatku bolo slovo, nie je náhoda.