Toto je archívna verzia magazínu T-Station, ktorého prevádzka bola ukončená 31.7.2008


:: Juraj Malíček | 25.1.2007 viac od autora zobraz všetky

  viac od autora »

Násilie, viac násilia, sex, brutalita, krv, mozgovo-miechový mok, viac krvi a viac brutality

Blank

Existujú knihy, recenzie ktorých nemá zmysel písať, nikto ich totiž nepotrebuje. Niektoré z tých kníh sú ľahké pragmatické romány od renomovaných autorov, ktorí jednak majú dostatočne podchytenú cieľovú skupinu svojej spisby, takže presne vedia, čo sa od nich očakáva, a jednak sa tešia takej popularite, že by sa od nich dobre predávalo čokoľvek vrátane zozbieraných nákupných zoznamov. 10 dkg tresky, osem rožkov, desať pív, benzín do motorovej píly, igelitové vrecia.

Romány českého velikána priamočiareho literárneho trashu, Jiřího Kulhánka, sú nesporne jednými z nich. Objavia sa raz za dva, tri, štyri roky, ľahučko sa čítajú, odsýpajú, ako oné povestné slová v otčenáši, za dva-tri dni sú prečítané a nebohému čitateľovi potom nezostáva nič iné, len dlho, naozaj dlho čakať na ďalšiu dávku.
Kulhánek je fascinujúci, obdivuhodný fenomén, porovnateľný len sám so sebou. Nikdy sa na nič nehrá, písanie mu nie je umením, len prostriedkom obživy, bravúrne zvláda remeslo a baví nielen seba, ale predovšetkým svojich čitateľov. Zmes fantastických kulís, banálneho príbehu, infantilného a cynického humoru a predovšetkým akcia, čistá, priamočiara, bravúrna, zveličená za hranice akejkoľvek uveriteľnosti, a predsa svojím zvráteným spôsobom autentická. Nadľudia, ba priam nadbytosti, groteskne neohrozené a neohroziteľné, krásne ženy, teda aspoň jedna, násilie, viac násilia, sex, brutalita, krv, mozgovo-miechový mok, viac krvi a viac brutality. Fetišistické láskyplné opisy vražedných zbraní a bizarných technológií, ktoré rozosievajú smrť a zmar.

Vlastne neviem, prečo si žiadneho nového Kulhánka nenechám ujsť a prečo som žiadneho nikdy nezaniesol do antikvariátu, keď viem, že už sa k nemu nevrátim, lebo všetko to kúzlo sa minie pri prvom čítaní. Možno neskôr a možno nikdy, pre spomienky na to prvé, dychberúce čítanie, na to hltanie slov a viet, pre ktoré sa oplatí ísť spať ešte neskôr.

Kulhánek je len brak, samoúčelný, jednoduchý, hlúpy, na jedno použitie, bez akejkoľvek pridanej hodnoty. Čítanie, ktoré nechce byť a ani nemôže byť literatúrou. Ale aký brak! Všetko je to vlastne o tom, či sa Stroncium za 478 korún oplatí, či je to za tie peniaze adekvátna zábava. Pri 460 stranách textu je to koruna aj nejaké fakt drobné za jednu stranu. To sa dá, hlavne ak si uvedomíme, že knižka ponúkne pri intenzívnom čítaní osem hodín zábavy. Rád by som sa nad ekonomickú stránku celej veci povzniesol, ale tento druh románov je len spotrebný tovar, výrobok, uspokojujúci momentálne potreby. Katarzia dionýzovského typu, s veľmi krátkou lehotou spotreby a trvanlivosťou. Je hamburgerom, hranolčekmi a kolou. Žiadny kulinársky zážitok, ale v danom momente splní svoju funkciu a chutí lepšie ako bažant plnený gaštanmi a medom.

Stroncium je v kontexte Kulhánkovej tvorby po Vládcoch strachu len druhým románom, v ktorom si autor vystačil iba s jedným zväzkom. Vzhľadom na to, že nebude treba minimálne rok čakať na pokračovanie, je to určite fajn. Vzhľadom na samotný príbeh Stroncia vlastne tiež. Príbehy neohrozených hrdinov totiž nemajú rady pauzy, lebo čitateľ by mohol začať premýšľať, a to by v tomto prípade nebolo najšťastnejšie. Príbeh najprv nadčloveka a potom ešte čosi viac Longina je typickým príbehom antihrdinu, ktorý sa vzpiera systému a spôsobuje problémy už len svojou existenciou. Disponuje supertelom, ktoré by malo patriť niekomu inému a ten niekto iný ho chce za každú cenu späť. Všade vôkol sú scifistické kulisy, v príbehu sa lieta vesmírom, zabíja sa, bojuje so zombíkmi a superzombíkmi a spriadajú a odhaľujú sa všetky možné intrigy. Priamo v texte to dáva zmysel a kauzálne to aj sedí, ak si však položíme neuváženú otázku prečo to všetko, odpoveď by sme v texte hľadali márne. Je len vonku, mimo textu a znie – aby to bolo napínavé a čitateľ mal pocit, že sa čosi deje aj medzi jednotlivými akčnými scénami. Tých je román plný a nemajú chybu, okrem jedinej.

Možno je to vekom, možno som len unavený z povrchnosti, ale Stroncium je prvý Kulhánkov román, ktorý sa mi zdal už trocha príliš. Príliš čo? Príliš akčný, príliš pritiahnutý za vlasy, príliš neuveriteľný, príliš, všetko príliš. Prvýkrát sa to stalo tak po polhodinke, už som bol riadne zahryznutý, čítal ako o preteky, a zrazu som z toho vozíka vypadol a povedal si, tak toto hádam nie, to už je priveľa. A stalo sa to znova a znova, napriek nespochybniteľnej Kulhánkovej rozprávačskej zručnosti, vypadával som z príbehu, lebo sa mu nedalo veriť ani v rámci prijatej hry. Rád sa nechám vodiť za nos a baviť bravúrnymi opismi akcie, rád nepremýšľam, ale niekedy sa to už nedalo. Preto si myslím, že Kulhánek svoj posledný román celkom nezvládol, že ho odflákol, respektíve, že ho nevycizeloval tak, ako uňho bolo zvykom.                                 

Kulhánek, Jiří: Stroncium. Praha, Klub Julesa Vernea 2006. 470 strán.
Román poskytol Brloh.



Juraj Malíček  viac od autora »
Vaše reakcie [9]