Prečo milujeme seriálovú fikciu?

Prečo milujeme seriálovú fikciu? Sú desiatky možných odpovedí, a žiadna sa mi nezdá dostatočne úplná a dostatočne presvedčivá. Zvykne sa tvrdiť, že seriály milujeme preto, lebo nám poskytujú pohodlný únik z každodennej, nudnej, stereotypnej reality a odkladajú našu často málo zaujímavú prítomnosť. Fikcia je silný magnet, dokáže vraj z reality spraviť nepodstatnú záležitosť. Znie to ako konverzačné klišé, hoci fascináciu bezpečným dobrodružstvom naozaj nemôžeme ignorovať. Je fakt, že keď mám svoj pozerací víkend, obed nevarím, ale viem, že môjmu okoliu to neprekáža. Som presvedčená, že nikomu so zdravým vzťahom ku svojej realite nedobrovoľné pohltenie fikciou nehrozí.

Hranica medzi fikciou a realitou je divácka istota
Mám rada bezpečie môjho diváckeho statusu, upokojuje ma hranica medzi fikciou a mojou realitou, časopriestorom, v ktorom sa každé ráno lenivo zobúdzam, snažím sa variť dobroty, zápasím s novým vidieckym domovom a desím sa niektorých pracovných dní. A mám skutočné potešenie z toho, ako sa všetky strhujúce seriálové udalosti odohrávajú v autonómnom priestore umeleckej fikcie a mňa sa týkajú len do tej miery, ako dovolím.

Odstup je podmienkou akéhokoľvek estetického zážitku. Hranica je divácka istota. Úprimne nenávidím divadelné predstavenia, v ktorých ma neočakávane zapájajú do diania na scéne, herci vyskakujú z javiska a váľajú sa po divákoch v hľadisku. Jednoducho mám rada bezpečie svojej diváckej roly. Moja takzvaná pasívna účasť na životoch seriálových hrdinov mi úplne stačí. Netúžim byť doktorkou Sarou Tancrediovou vo väznici Fox River, aby ma vášnivo pobozkal tajomný a nevyspytateľný Michael Scofield, ani Buffy, premožiteľkou upírov, aby ma zbožňovali dvaja najsexi upíri. Nechcem byť priateľkou Pheobe, Rachel, Moniky, Chandlera, nechcem prechádzať svojím očistcom na záhadnom ostrove spolu s ostatnými stratenými a už vôbec nechcem riešiť brutálne vraždy v Grissomovom tíme v C.S.I. Las Vegas. Napriek tomu, kedykoľvek si to môžem dovoliť, sadám na pohovku a mapujem seriálový terén. Jednoducho ma to baví: rozširuje to môj bežný priestor, sprostredkuje inak nedosiahnuteľné zážitky, kladie otázky, provokuje k hľadaniu ďalších informácií, identifikovaniu súvislostí, lúšteniu hádaniek.

Seriálový divák má nad fikciou moc
V žiadnom inom televíznom/umeleckom produkte nie je väzba medzi tvorcami, ich príbehmi a divákmi taká silná ako práve pri seriáloch. Existencia seriálu je priamo závislá od diváka. Uveriteľnosť fikcie, zaujímavé zápletky, príťažlivé charaktery. Postavy, ktoré môžeme milovať a nenávidieť, postavy, ktoré sú hrdinami, alebo zlosynmi za nás. Pilot neuspeje, nevznikne prvá séria. Prvá séria nudí, druhá neuzrie svetlo sveta. Obľúbite si nejakú postavu? Dostane viac priestoru a možno aj vlastný seriál. Tvorcovia sa fakt snažia. Nápadité scenáre, výborná réžia, dokonalá produkcia. Seriálové diváctvo (aj keď zatiaľ nie to slovenské) je tak trocha aj o moci nad fikciou.

Seriálové rozprávanie má kopec času
Seriálová vášeň je vraj aj o rýchlosti a dĺžke. Keď prejdete na seriály, filmy sú vraj pridlhé a rozvláčne. Uponáhľaná súčasnosť si vyžaduje zhustené informácie, koncentrované emócie, krátke príbehy. Naozaj je to také jednoduché? Seriáloví fanúšikovia vedia, že najlepšie je posadiť sa pred dvd na pár hodín a potešiť sa hneď niekoľkými časťami za sebou. Tak aké zrýchlené pozeranie! Seriálové rozprávanie má čas, kopu času, ktorý môže využívať vo svoj prospech. Môže rozvíjať podružné nápady, vykresľovať postavy do najmenších detailov, písať ich osobnú históriu a stále odznova preverovať tú, ktorá spája náš svet s fiktívnym.

Pozeranie seriálov má v sebe navyše čosi z rituálu. A nemám na mysli len situáciu, keď vám televízia v pravidelných intervaloch ponúkne po jednej epizóde. Ak si domov donesiete tri, štyri alebo rovno 12 častí z vášho obľúbeného seriálu, uvaríte si kávu, zamotáte sa do deky a na pár hodín sa oddáte nekončiacej sa fikcii, môže to byť malá slávnosť.

Zjednodušenie a nadhľad neznamenajú povrchnosť
Seriály nemusia byť povrchné, ako o nich tvrdí ďalšie konverzačné klišé. A dovolím si tvrdiť, že väčšina z tých v súčasnosti naozaj úspešných tento problém nemá. Nevravím, že nevyužívajú štylizáciu, zjednodušenie, nadhľad, ale aj napriek tomu, či skôr aj vďaka tomu, sú schopné artikulovať esenciu ľudskej skúsenosti do takej miery, že podkopávajú náš často pohodlný pohľad na svet okolo. Seriály veľmi často nahryzávajú kultúrne a spoločensky pálčivé problémy. V rôznych časoch, na rôznych kontinentoch riešia seriály rôzne témy. Zviditeľňujú ich pre slepých, predžujú ich pre tých, čo zmeny ťažko trávia a polemizujú s tými, čo majú jasno. Keď sa latinsko-americké telenovely zaoberali problematikou slobodných matiek a nezávislosťou žien od mužov, americké seriály riešili homosexuálne partnerstvá. Keď telenovely začínali s homosexualitou, americká produkcia už mala za sebou aj sexuálnu revolúciu žien a nasmerovala sa na politickú korupciu.

Schopnosť meniť divákovu optiku nezávisí od podobnosti fikcie s realitou, ako sa zvykne posmešne predhadzovať fikciám s fantazijnými prvkami. Ja osobne mám tie „menej reálne fikcie“ možno aj radšej, lebo metafory, obrazné príbehy mi dávajú možnosť vracať sa k tomu istému rozprávaniu niekoľkokrát a nachádzať v ňom vždy odznova svoje malé súkromné a veľmi konkrétne zážitky a skúsenosti.

Zdá sa, že seriáloví tvorcovia jednoducho konečne prestali podceňovať seriálových divákov a urobili zásadný krok k tomu, aby sme o televíznej seriálovej tvorbe mohli uvažovať ako o legitímnej umeleckej aktivite.