Pre menej chápavých: toto nie je samostatný článok, ale výber z článkov, ktoré som prebrowsoval v uplynulom týždni a niečím ma zaujali. Kliknutie ľavým tlačidlom myši na linku vás dostane na predmetný článok.
Neviem, čím to je, že v poslednom čase ma viac textov tu na T-Statione tak chytilo za srdce. Naposledy Eva Borušovičová, svojím úvodníkom o Alešovi Votavovi. Pripomenula mi časy pred veľa rokmi, keď sme s Votavom pracovali na novom grafickom dizajne pre STV. Nie, neboli sme si nejako veľmi blízki, na to sme boli priveľmi rozdielni. Ale mali sme podobný zmysel pre situačný humor a keď sme odhalili ešte jednu našu spoločnú vlastnosť, a to záľubu v zákuskoch, tak sme po každom vyčerpávajúcom sedení s vtedajším čudesným manažmentom STV zašli do televízneho bufetu a tam sme sa krémešmi a punčovými rezmi odmeňovali za práve prežité chvíle zúfalstva. Tak k Votavovi ja len toľko.
Často som premýšľal nad tým, prečo sa obeťami slovenských mini veľhôr, ale aj pokojného Jadranu stávajú takmer výhradne českí turisti. Nešťastie síce nechodí po horách, ale podľa mňa by ani nemalo rozlišovať podľa národnej príslušnosti. Prečo potom, keď si v novinách prečítame, že niekto zamrzol, spadol do tristometrovej hĺbky, podpálil pri zohrievaní konzervy pol Čile, utopil sa pri potápaní, zožral ho žralok atď., ide na 80 % o Čecha? Každý cestovateľ, ktorý niekde na svojich cestách prišiel do styku s českými turistami, má na to ľahkú odpoveď: špecifickou vlastnosťou českých turistov je nerešpektovať žiadne varovania a ignorovať akékoľvek zákazy. Ak niekde visí tabuľka s textom „ZÁKAZ POKRAČOVAŤ V CESTE, KYSELINA VÁM ZOŽERIE NOHY PO KOLENÁ“, tak všetci sa otočia, s výnimkou českého turistu. Typický český turista s konzervou paštiky v torbe bez problému pokračuje ďalej, zvyknutý ignorovať hlúpe zákazy. Je schopný vyliezť na Ještěd s rakovinou.
Možno to má akúsi skrytú súvislosť s výchovou synov v Čechách, ale podľa mňa skôr nie, pretože aj u nás prefeminizovaná domáca výchova a školstvo, obidvoje bez pozitívnych mužských vzorov, produkuje rovnaký typ dorastu.
Zaujímavý článok o aktuálnej „reforme“ reformy zdravotného poistenia napísal dôchodca Ján Štrasser: Aspirín a klystír.
„Milionársku daň“ už máme odklepnutú, ľudia sa pýtajú, či naozaj hrozí, že sa u nás začne znárodňovať a vyvlastňovať? Začne sa to vyvlastňovaním zdravotných poisťovní?
Včera som si pustil DivX s päťhodinovým dokumentom o prevrate očami vtedajšej Československej televízie. Autentické záznamy z pouličných demonštrácií počnúc študentským zhromaždením pri strahovských internátoch dňa 17. novembra 1989, až po novoročný prejav prezidenta Havla. Veľa z tých záberov som si pamätal, iné som videl prvý raz (asi som bol, keď to vysielali, na námestí a zvonil kľúčom). Dlhé roky som sa potom pýtal sám seba: prečo sme ich nepovešali? Dnes si už túto otázku nekladiem. Všetko je tak, ako má byť – a proti karme sa cikať nedá. Vstali však noví bojovníci a kladú si tú istú otázku.
Mal som rád skupinu Pražský výběr a páčil sa mi aj ich comebackový album Běr. Čo sa týka ich druhého comebacku, ktorý sa ťahá od roku 2004 až do dnešných dní, spočiatku ma veľmi zaujímal, ale potom už ani nie. Neustále spory a naťahovačky medzi Kocábom a Pavlíčkom mi už pripadli monotónne. Z blazeovaného nezáujmu ma vyviedla až informácia, že skupina Pražský výběr prvýkrát vystúpila bez Pavlíčka, s novým gitaristom. Také hlasy, že „to už nebude Pražský výběr“, mi pripadajú irelevantné. Svet je premenlivé v premenlivom. Ani ten strom za oknom predsa už nie je tým istým stromom, aký tam stál včera.
Nalistoval som si oficiálne stránky kapely a našiel som tam staré informácie o rokovaniach Pavlíčka s Kocábom. Musel som sa nahlas rozrehotať. Obaja starnúci muzikanti sa tuším začali brať smrteľne vážne a ako nejakí politici rokujú za okrúhlym stolom. Brrr, tak týmto smerom by som teda zosenilnieť nechcel! Citát: „V červnu 2006 Michal Pavlíček podal Michaelu Kocábovi ruku k usmíření a požádal Václava Havla o zprostředkování setkání. Výsledkem schůzky za účasti Václava Havla byla dohoda, že se Pražský výběr sejde v červnu.“ A to je, prosím, myslené vážne.
Mohol som to tušiť, veď už pri patetických a samoľúbych Kocábových táraninách zachytených na albume Adieu CA som sa všelijako krútil, ale netušil som, že aj Pavlíček je podobný huy.
Šport ma ako narcistického pseudointelektuála nezaujíma, nečítam športové stránky, ale zaujal ma bizarný nadpis článku Železný muž svetového tenisu zjedol srdce tuniaka. Zistil som, že je o tenistovi Dominkovi Hrbatom, ktorý niekde u nejakých domorodcov musel zjesť surové tuniačie srdce, ináč by to bola urážka. Takéto všelijaké folklórne urážky primitívnych národov mi pripadajú úplne choré. Verím, že sú krajiny, kde vám ponúknu rôzne lahôdky, od surových volských očí, cez baraniu hlavu opečenú autogénom, až po moč svojej ženy sfetovanej nejakými domorodými hubami. Odmietnutie rovná sa smrteľnej urážke. Podobne som sa cítil vo Francúzsku, kde som zbieral materiál na svoju knihu o koňaku, a kde nás pozývali na obedy a večere. Na záver sa podávali francúzske syry, čo som zásadne a zdvorilo odmietal, pretože z tých ich plesňových a všelijako smradľavých výrobkov je mi na grcanie, takže som to zvaľoval na svoju (neexistujúcu) alergiu na mlieko. Našťastie, naša civilizácia sa od tých primitívnych líši právom zdvorilo, no rázne odmietnuť bez straty hrdla.
Jednou z dostatočne bizarných, a predsa vysoko civilizovaných krajín je aj Japonsko. Veľmi pozoruhodné zážitky cudzinca, no v podstate insidera, som čítal takmer so zatajeným dychom a odvtedy už ma to tam neťahá. Nech sa páči: prvá časť, druhá časť, tretia časť. Na štvrtú časť si už postriehnite sami.
V súvislosti s Japonskom si povedzme aj niečo o vyznaní, ktoré je i nie je náboženstvom – o budhizme.
Z pohľadu západného (a západniarskeho) ľavicového intelektuála je Poľsko tradičnou baštou antisemitizmu. Paradoxom je, že nie poľská nacionalistická Liga poľských rodín, ale naopak, ľavicový establishment a liberálne médiá na Západe sú podľa európskych Židov pre nich najväčšou súčasnou hrozbou.
Milé deti, ľavičiari boli vždy svine. Napríklad taký fanatický komanč Picasso.
Peter Pišťanek viac od autora »
Vaše reakcie [15]
:: Súvisiace reklamné odkazy |
|