Viem, ako zvýšiť bezpečnosť

Tak nám tvár našich miest opäť na istý čas zošpatili billboardy s ozrutnými tvárami všelijakých fúzatých a bradatých strýcov a photoshopových krásavíc. Kampaň pred komunálnymi voľbami síce nebola až taká intenzívna a otravná, ako býva pred parlamentnými, ale pre človeka, ktorý je rád, keď sa nemusí pozerať do širokých, poctivých a jednoducho vymodelovaných tvárí žiadnych štátnych úradníkov, tobôž tých komunálnych, to bol aj tak nápor na nervy. Čo z toho, že rádio nemám a televízor mi slúži len ako zobrazovacia jednotka prehrávača DVD/DivX (programy sú tam naladené len kvôli manželke), keď sa na tú krásu musím pozerať na ulici a z okna vlaku či trolejbusu zo stanice?

Som Bratislavčan, preto som nútený pozerať na bratislavské ksichty, ale neverím, že v iných mestách nášho krásneho, utešeného a stále neprebudeného Slovenska to bude iné. 

Napríklad tuná jeden fúzatý strýco zvestuje občanom: „Viem, ako zvýšiť bezpečnosť" alebo „Viem, ako zlepšiť dopravu“ a podobne. Zaujímalo by ma, že keď dotyčný vie takéto úžasné a pre všetkých obyvateľov Bratislavy významné veci, prečo to pred nami zatajoval celých päť rokov, počas ktorých bol v úrade primátora hlavného mesta? Prečo s tým vyrukoval až teraz, keď už možno končí?

Na billboardoch ma zaujal aj svetlovlasý anjel s nežným úsmevom a magicky žiariacimi fialkovými očami. Až po chvíli som pochopil, že ide o dámu, ktorá v minulosti mala už aj ambície týkajúce sa prezidentského kresla, a neskôr dala prednosť niekoľkoročnému prdeniu do kresiel Európskeho parlamentu. Na plagátovej fotografii neostalo z niekdajšej spuchnutej tuzexovej tetky takmer nič. Za toľkým photoshopovým kúzlením cítim milujúcu ruku samotného jej manžela, bulvárom nevedno prečo prekrsteného na „reklamného mága". Po „krajine jeho srdca" (z ktorej sa nám napokon vykľulo Švajčiarsko, pretože nikde na Slovensku by sa takáto scenéria nedala nájsť, vždy by liezla do záberu nejaká dymiaca fabrika alebo plechový skladový hangár, nuž, Švajčiari jednoducho nemajú tie divoko industrializované hladové doliny) sme teraz mali možnosť niekoľko týždňov obdivovať „ženu jeho srdca“, prinajmenšom takú, akú si ju predstavuje on, resp. ako si ona predstavuje samú seba. Pekne.

Keď toto píšem, je piatok a nikto nič nevie, keď to budete vy čítať, už budete vedieť všetci, ako to dopadlo vo vašich mestách, mestečkách či dedinách. Ono je to ale vlastne jedno, však?

Uvedomil som si, že som vlastne nedobrovoľný a neideologický skinhead. Príroda, presnejšie prebytok mužských hormónov spôsobili predčasné odumieranie mojich vlasových folikulov, na čo som zareagoval tým, že som sa začal pravidelne zbavovať aj toho žalostného zvyšku môjho vlasového porastu. Možno sa na tom prejavuje i moja narcistická porucha osobnosti s pre ňu typickým nevyzretým čierno-bielym vnímaním: „Ak nemôžem mať všetko, tak radšej nechcem nič.“ Radšej byť úplne holohlavý ako plešatý. Mikiny nosím pre pohodlie, kapsáče s maskovacím vzorom preto, lebo u miestneho Číňana či Vietnamca sú lacné. V zime nosím ťažké topánky, svoju priazeň delím medzi vysoké martensky a krémové semišové baganče z Rempa. A to je asi tak všetko, čo mám spoločné so skinheadmi. Futbal ma rozhodne nezaujíma, vlastencom nie som, do pivární nechodím. Dokonca osobne žiadneho skinheada ani nepoznám. Vlastne ma ani nezaujímajú inak než ako sociologický jav. Sú mi trochu aj smiešni. No rovnako smiešne je mi české hnutie Tolerancia, ktoré tak hrozne bojuje proti pravicovému extrémizmu (a nevšíma si ten ľavicový). Nemohla by byť Tolerancia trochu tolerantnejšia?

Nebol by som to ja, aby som vám nepriniesol čerstvú znôšku euroabsurdít.

Všade sa píše o Boratovi a kým sa mi celkom neznechutí ako všetko, čo je príliš vykričané (napr. Da Vinciho kód alebo Pán prsteňov a vôbec celý Tolkien), ešte vám o ňom ponúknem takýto seriózny článok. A tu je ešte jeden seriózny.  

Je Borat hrdinom? Má nejaké šance v našich časoch, ktoré sú hrdinami aj antihrdinami unavené? Pretože tak, ako je pre niekoho otravný a monotónny James Bond, Superman, Batman či (Major) Zeman, niekoho môžu zasa začať nudiť a unavovať antihrdinovia typu Napoleona Dynamita, Homera Simpsona, Juraja Malíčka, Jar Jar Binksa či neurotických postavičiek stelesňovaných Woodym Allenom. Ak vás tento popkultúrny fenomén zaujíma, nemôžete začať ničím lepším, ako týmto Úvodom do teórie hrdinu!

Povedal som Juraj Malíček? Prepáčte, pán Malíček, nejako ste sa mi sem priplietli. Asi preto, lebo sa stále nedokážem spamätať z Vášho nádherného úvodníka, ktorý považujem za zatiaľ najlepší text, aký som tu na T-Station kedy čítal. Nie, Vy nebudete nikdy monotónny.

Vplyvom svojich sexuálnych preferencií som mal vždy partnerky, ktoré mali skôr malé či nijaké než veľké prsia. Preto som si vždy pri pohľade na ne, obliekajúce sa, zákonito kládol otázku: „Prečo vlastne ženy nosia podprsenku?“ Malé tuhé prsníky predsa neohrozuje gravitácia. „Aby mi nebolo pod pulóvrom vidieť bradavky“, bola najčastejšia odpoveď. „Na to by ti predsa stačili dva kúsky leukoplastu,“ bola moja odpoveď. Veru, bol som odporný. Moja manželka ani len netuší, aký som bol kedysi odporný. Ozaj, prečo ženy nosia podprsenku?

A tu je niečo pre pánov: mýty o onánii.

Podľa expertov je hlavným problémom internetu, že ľudia posielakjú priveľa e-mailov.

Keď minulý rok zomrel po dlhom trápení jeden z mojich najobľúbenejších spevákov, Luther Vandross, bol som veľmi smutný, aj keď som vedel, že smrť bola preňho vyslobodením. Odkedy ho roku 2003 postihla rozsiahla mozgová mŕtvica, spevák sa veľmi trápil. Aj tak však bol schopný nahrať svoj posledný album Dance With My Father. Rok po jeho smrti sa začali bulvárom prevaľovať správy o tom, že Luther Vandross, ktorý si počas celej svojej profesionálnej dráhy starostlivo pestoval imidž maskulínneho soulového croonera, bol homosexuál. Svoju sexuálnu identitu utajoval, pretože sa (oprávnene) obával, že coming-out by mohol poškodiť jeho kariéru. A vzápätí som sa v diskusných fórach venovaných tomuto spevákovi stretol so slovami opovrhnutia, dokonca od jeho niekdajších fanúšikov. Ako keby to nebolo jedno. Viete, často ma tu nazývajú homofóbom, pre moje politicky nekorektné poznámky na margo homosexuálov, ktorí pred sebou nesú svoju menšinovú pohlavnú orientáciu ako niečo, za čo by sme ich my ostatní mali obdivovať. A pritom ja s homosexuálmi problém nemám. Každý, kto má srdce, predsa dokáže pochopiť aj homosexuála túžiaceho po veľkej a životnej láske. Som heterosexuál a priznám sa, že vcelku politicky nekorektne nemám medzi svojimi priateľmi ani známymi žiadneho homosexuála (prinajmenšom o tom neviem), ale je mi jasné, že láskyplný vzťah dvoch homosexuálov nie je primárne o sexuálnych

Peter Pišťanek  viac od autora »
Vaše reakcie [10]