A že vraj v Bratislave je ťažké nájsť si frajera

Sedíme u kamarátkinej kamarátky v byte na 6. avenue v Chelsea a po pár vodka-sóda-škorica-lime preberáme vzťahy. Julie je ako vystrihnutá zo Sexu v meste. Je krásna, šikovná, jej mesačné nájomné je 4 000 dolárov a jej apartmán na 31. poschodí je takmer celý presklený. Výhľad je čistý New York on the rocks. Má cez tridsať, vlastne už dosť cez, za sebou priehrštie nešťastných vzťahov a jedno niekoľkomesačné manželstvo. Pýtam sa jej, prečo si myslí, že to nefunguje. Či je v New Yorku naozaj také ťažké nájsť niekoho normálneho.

„Nevieš si predstaviť, aké ťažké to je. Jednak sú všetci chlapi kripli, a okrem toho tu sa 10-percentná menšina natiahla na 50 %. Sme v hlavnom meste gayov, zlato, nevidíš to?“

Hovorím, že nevidím. Málokedy viem niekoho identifikovať ako gaya, teda okrem predavačov v Marc Jacobs, tam je to jasné. A tých milujem, lebo vždy odpadávajú z môjho strihu vlasov.

„Ja som ich kedysi tiež nevidela. Ale keď sa ukázalo, že som sa vydala za gaya, a potom sa táto scéna zopakovala ešte v jednom mojom vzťahu, ich už cítim na míle. Ja asi priťahujem chlapov, ktorí nevedia, čo sú. A po pár mesiacoch so mnou to už vedia úplne presne, hahaha.“ Zapáli si jointa a mne napadne, že to je tiež typické, a tiež ako zo Sex and the City. Je ten seriál taký dôsledne autentický, alebo sa ženy na Manhattane prispôsobili svojmu žiarivému vzoru?

Julie pokračuje: „Oni nás nenávidia. Minule mi jeden homosexuál v bare povedal, kedy už konečne vypadneme. Nechápala som, čo myslí. A on že‚ kedy už konečne všetky ženské odpália z Manhattanu?! Toto je naše mesto, čo to nevidíte?!“

Trochu sa mi zatočí hlava. Pricupká k nám moja kamarátka Silvia, ktorá momentálne u Julie býva, lebo sa rozišla s frajerom a jej minibyt, teda vlastne izba, je prenajatá.

„To je nič,“ zapojí sa do debaty. „Na Manhattane nie sú normálni ani heterosexuálni muži. Mne sa zdá, že všetci fungujú v dokonalom kastovnom systéme. Krásne usporiadaní do škatuliek. V jednom boxe sú vysokoškoláci z bohatých rodín, v druhom yapíci z bánk, atď. Rozoznáš ich podľa typických handier asi dvoch značiek, barov a reštaurácií, kam chodia, štvrte, kde bývajú a miesta, kde dovolenkujú.“

Doplo mi to, keď som s kamošom obchádzala galérie vo Village a na jeden plagát, čo sa mi páčil, zareagoval: „Mhm, ok, ale filmový plagát symbolizuje vysokoškolský internát, to by si po škole nikto nezavesil na stenu.“

Julie sa nechytala. Možno je pre Američanov ten systém úplne prirodzený. Silvia presne vedela, o čom hovorím: „Presne. A to nie je všetko. Medzi tými boxmi neexistuje prienik. Takže je úplne jedno, či si milionár s vlastným lietadlom, alebo natáčaš nezávislé dokumenty. Všetci sú rovnako nudní, lebo vždy zapadnú do nejakého klišé. Nemajú nič vlastné, len reprezentujú svoju skupinu.“

Presunuli sme sa do jednej reštaurácie v SoHo, kam sa chodí v nedeľu večer na drinky. Trochu sme pozmenili náš kokteil na Lychi Martini a riešili sme ďalej.

Silvia nám rozprávala, ako raz išla na rande s akcionárom dosť známej finanzgruppe. Na druhej večeri povedal: „Oukej, ty si pre mňa ideálna žena. Mám byty tam a tam, dom v Hamptons a na Francúzskej riviére a dostala by si toto, toto a toto. Chcem dve deti, asi tak o dva roky. A musíš sa naučiť variť a prestať pracovať. Si hrozne krásna. Ale nesmieš pribrať.“

Skončili sme v úplnej depresii. Ja som si cez Julie, ktorá mi v slzách opisovala posledný rozchod spred dvoch rokov, prežila všetky vlastné rozchody a len som jej ako papagáj opakovala, že určite niekoho nájde. Silvia plakala vonku na cigarete pri esemeskách od čerstvo zanechaného frajera z kolónky mladý republikán, self-made man, dobre zarába, ale všetko minie na kasíno a podobné intelektuálne záujmy.

Keď sa vrátila, utešovali sme ju a papagájovali, že si niekoho nájde. Určite hej, ale z akej bude zase škatuľky? Láskavý psychopat, začínajúci spisovateľ, ktorý ju chce, aby mal kde bývať, alebo sakáč z Wall Street, ktorý má v úmysle presne jej nalinkovať život? A že vraj v Bratislave je ťažké nájsť si frajera.