Dokončenie článku o Bratislavskom umeleckom spolku (1885 – 1945).
Po aristokraticko-županskej noblese a meštiansko-majschovskej uhladenosti Bratislavského umeleckého spolku nastala po smrti maliara Majscha ďalšia fáza vývoja spolku – umelecko-spányikovská bonvivánskosť. Populárny maliar Kornel Spányik, nový podpredseda spolku, vybavil možnosť vystavovania v novej budove školy (na dnešnom Fajnorovom nábreží), kde bol riaditeľom jeho kamarát. Na inštaláciu jesennej výstavy 1905 povolal naslovovzatého odborníka z Pešti, schodište dal vyzdobiť živými kvetmi, požičal koberce od firmy člena spolku, pána Fornheima, ktorý si na revanš mohol dať na ne reklamný štítok. Požičal aj palmy od predsedu spolku, aby dojem salónu bol čo najdokonalejší.
Všetko by bolo fajn, keby táto inak úspešná výstava nedostala spolok prvý raz v jeho histórii do červených čísel, teda do mínusu. Za takúto cenu však obnovil dovoz diel z Pešti, kde mal ešte z čias štúdií veľa dobrých kontaktov. Dal zelenú aj nápadom Dr. Mergla. Nielen čo sa týkalo zavedenia výherných poukážok, ale aj nápadu požiadať mesto, aby vyčlenilo sumu, za ktorú by na každej výstave zakúpilo diela pre budúcu obrazáreň. Prešporok mal mať vďaka spolku svoju pinakotéku! Aj keď sa to nepodarilo, diela, ktoré mesto takto získalo, sa dostali do mestského múzea (dnes sú súčasťou fondu Galérie mesta Bratislavy, ktorá sa z múzea vyčlenila).
|
|
Spányik zaviedol manieru: dve tretiny diel doviezť z Pešti (čo sa tam na výstavách nepredalo) do Prešporka a jednu tretinu diel ponúknuť z Prešporka. Pri výstave roku 1907 to kritizoval radový člen spolku, umelecký remeselník a maliar Pál Suján, sám peštiansky rodák, opäť jeden z tých, ktorí sa do Prešporku priženili. Vraj načo spolok vystavuje všelijakých neznámych budapeštianskych umelcov, keď má doma dosť dobrých, čo ľuďom aj niečo hovoria.
K 300 dielam, ktoré boli vystavené na jar 1908, sa v novinách vyjadrila ďalšia osobnosť – Komárňan Ernest Vajda, chemik, právnik, literát, filozof, divadelník a novinár (medzinárodne uznávaný tvorca romantických komédií, po roku 1928 herec a filmový scenárista v Kalifornii); kunsthistorikov sme vtedy ešte nemali. Podľa neho dávali prešporské spolkové výstavy príležitosť pre každého ochutnať pravé umenie, až na to, že popritom bolo na chodbách cítiť výpary z kuchyne. Vkradol sa na ne aj gýč, dôležitejšie však bolo, že tam bol dostatok obrazov „vhodných nad diván“. Do nebies chválil Spányika, ako dokáže dať dokopy toľko obrazov, čo sa mu darilo aj s jeho najlepším kamarátom, maliarom Štefanom Burchardom-Bélavárym, horkokrvným rodákom zo Žitného ostrova, ktorý precestoval svet krížom-krážom, kým si vo Florencii nenašiel rovnako temperamentnú družku, takisto maliarku. Pravdepodobne pod jej vplyvom vystavovalo potom na ďalších výstavách oveľa viac žien ako predtým, najmä kvetinky, zátišia so zemiakmi či cibuľou. Z Burcharda-Bélaváryho sa napokon vykľul spolkový rebel. Bol síce riaditeľom výstav, ale organizoval nejaké aj na vlastnú päsť. Jednoducho si prenajal miestnosť v niektorom z prešporských hotelov, zobral svoje a manželkine diela, eventuálne aj zopár iných, vystavil ich a ponúkol na predaj.
 Karol Spányik: Domáci koncert. 1907, olejomaľba, Zbierka Galérie mesta Bratislavy. Foto: Ladislav Sternmuller |
Dôsledky toho nemohol nevidieť Dr. Szelényi, pôvodným menom Steinacher, kežmarský lekár a člen spolku, ktorý ho upozornil, že to nie je zdravé. Že treba za výstavy bojovať jednotne a nie trieštiť sily. Diagnostikoval najväčší problém spolku – výstavné priestory. Povedal, že po všetkých tých rokoch, počas ktorých viedol spolok „cigánsky život“, si zaslúži svoj vlastný výstavný pavilón. Všetko riadne zvážil: odhadol počet majetných ľudí, po koľko by sa mohli poskladať, vybral aj pozemok pre taký pavilón (na dnešnom Hviezdoslavom námestí, kde si posledne chcel starosta Čiernik postaviť Sekt-bar) a mal jasnú predstavu ako bude vyzerať (mal sa podobať na viedenský secesný pavilón). Boli to úžasné perspektívy. Žiaľ, vedenie spolku uprednostnilo trpezlivé čakanie na lepšie časy, konkrétne na dostavanie mestskej Reduty. Do toho prišla prvá svetová vojna. Väčšinu členov spolku – umelcov i neumelcov – rozprášila na fronty a inam.
Kto Bratislavu v srdci nosí, do spolku patriť musí!
Spolok sa obnovil vďaka dvom spomenutiahodným osobnostiam. Jednou bol Dr. Trebitsch, riaditeľ banky, židovský mecén umenia a manžel opernej speváčky, ktorej sochu môžeme dodnes obdivovať v petržalskom parku; druhou bol Dr. Meszlényi, s pôvodným menom Messer, ktorý sa do Bratislavy priženil, vo vrecku mal rodný list zo srbského Pančeva a diplom zo švajčiarskej univerzity. Narodil sa mu tu aj syn Thomas, budúci riaditeľ Guggenheimovho múzea v New Yorku. Dal uverejniť výzvu do novín, aby sa ľudia prihlásili za členov spolku (s výzvou: Kto Bratislavu v srdci nosí, do spolku patriť musí!), napísal nové stanovy a začal pripravovať prvú výstavu v už dostavanej Redute. Bola to bomba! Inštaláciu si zobral na starosť sochár Jozef Murmann, znamenitý umelec, ktorý za mladi stratil jednu ruku, a ktorému otvoril svoju náruč aj Paríž. Volali ho „Murl“ a výstave, ktorá bola zo dňa na deň naliehavejšia a kritizovanejšia, dodal punc modernosti. Modernisti sa zgrupili a vytvorili spolok v spolku s názvom S.U.M., čo bola maďarská skratka pre „slovenských priekopníkov umenia“; verejnosti sa predstavili v roku 1931.
 Imrich Weiner-Kráľ: Vo vlaku. 1928, olejomaľba, Zbierka GMB, Foto: Ladislav Sternmuller |
Na spolkových výstavách nevystavovali všetci, ktorí chceli. Vystavovať chcel totiž kadekto a kadečo. Raz prišla ponuka z Mukačeva, či by spolok nevystavil portrét prezidenta Beneša zostavený zo 120 000 rôznych semien, čo zdvorilo odmietol. Spolok neustále rozširoval svoju členskú základňu (na viac ako tisíc nielen jednotlivcov, ale aj firiem a architektov), rozšíril pole pôsobnosti (na pamiatkovú starostlivosť, osvetovú činnosť, sociálnu podporu). Spolok robil prednášky, výlety, pikniky, plesy... Nie hocijaké, aj so súťažou krásy žien a ošklivosti mužov, s veštkyňami a černochmi podávajúcimi kávu. Umelci vymýšľali, maľovali, sochali, v rytme doby prijímali zákazky na reklamy, plagáty, firemné logá, hlavičkové papiere, etikety.
Takmer pri každej z týchto aktivít nechýbal všestranný Teodor Jánoska. Ten spolku daroval písací stroj zn. Mercedes; dovtedy si spolok písací stroj musel za poplatok požičiavať. Potom spolok zamestnal svoju prvú sekretárku Martu, a tak sa určite neraz ozvalo v spolkovej miestnosti ono povestné: „Marta, píš!“ Spolok sa postaral aj o nové sídlo. Prenajal si prízemie v rodinnom dome svojho tajomníka architekta Andreja Szőnyiho, na ktorý mu finančne prispel.
 Želmíra Grajciarová viac od autora »
|
Provinčná Bratislava a jej umelecké vzlety