Je lepšie snívať hlavou, alebo internetom?

Letím ponad planétu, vo výške okolo tisíc stôp, na doraz ostrého rozlíšenia. Klávesom F11 prepnem náhľad na celú obrazovku, šípkami mením smer, plusom a mínusom sa približujem a vzďaľujem od zemského povrchu, respektíve jeho trojrozmernej reprezentácie. Sedím totiž na piatom poschodí a hrám sa s programom Google Earth Desktop.

Pri virtuálnom putovaní naprieč Amerikou, kdesi na predmestí Austinu, sa monitor zaplní domčekmi navzájom zameniteľných tvarov. Celé kilometre štvorcové takmer totožných obydlí a cestičiek.

Ako sa posúvam ponad ten labyrint naklonovaných ulíc, rozmýšľam, či je z pohľadu budovania viery vo vlastné schopnosti dobré, že som vyrastal v neveľkom meste na severnom konci Podunajskej nížiny, kde sú cesty viac-menej rovné, zákruty kolmé a vedú skrz voľnú krajinu. Mohol som si poľahky zafixovať cestu na chalupu a v škôlke si ju potom kresliť prstom na koberec. Trvalo mi pomerne krátko vybudovať si mentálny obraz okolia a s ním aj pocit detskej istoty.

Rezignuje dieťa z veľkomesta na pokusy zorientovať sa v okolí, alebo ho, naopak, zložitosť núti hľadať systém a je pripravenejšie na život? Je pre vývoj sebavedomia osožnejší väčší tlak a zmätok, alebo pokoj a jednoduchosť? Košatá téma hodná pedagogicko-psychologickej poradne. Môžeme v nej pokračovať v diskusii, pretože teraz by som ešte rád myšlienku rozvinul.

Keď som nešiel do škôlky, zostal som u babky. Celá kuchyňa bývala zaprataná kusmi látky, Burdami, strihmi, baliacimi papiermi a kúsočkami nitiek. Babkin krajčírsky meter mi slúžil ako dôležitá didaktická pomôcka. Nahlas som si čítaval čísla a tak sa ich učil. Najkrajšie mi znelo stodvanásť. Vzdialený svet som spoznával cez obrázkové knihy a leporelá. Pamätá si dnes niekto ešte na detskú encyklopédiu?

V súčasnosti majú deti (áno, myslia sa deti materiálne obratných rodičov) k dispozícii počítače so širokopásmovým internetom, ktoré predstavia a vizualizujú čísla od jedna po zilión vo veselých farbách, v kreativitu podporujúcich súvislostiach a za pomoci modernej metodológie.

Spoznávanie sveta nie je ani zďaleka obmedzené prázdninovými výletmi do okolia. Už len so spomínaným Earth Desktopom sa dá z detskej izby preletieť ponad amazonský prales, prezrieť si z vtáčej perspektívy duny centrálnej Sahary a vzápätí sa preniesť na úplný konček Nového Zélandu. V časoch môjho detstva by mi to pripadalo ako úžasný sen (a to ešte nemám tridsať rokov).

Dnes sa nemusíme namáhať ani s touto sladkou činnosťou. Aj to vie a môže za nás urobiť stroj. Napríklad projekt Dreamlines. Stačí zadať predmet sna, hlavnú tému v podobe jedného alebo viacerých kľúčových slov. Systém binárnym okom prezrie sieť a vyhľadá obrázky spojené s požadovanou témou sna. Použije ich ako podklad pre nejasnú, neustále sa meniacu maľbu. Prvky zanikajú, vynárajú sa a evokujú dojem ľudského snenia. Vytvárajú proces, ktorý sa snaží navodiť fungovanie pamäti a voľných asociácií. Je to vlastne program generujúci nevyspytateľný film. Keď sa skončí, je navždy stratený. Ako sen. Akurát tento je vytvorený z čiastočiek obsahu celého internetu. Keď sa nad tým zamyslíš, evokuje to zaujímavé otázky. Sníva Sieť, alebo ja, jej Používateľ?

Zbližovanie sa s technológiou má svoje čaro. Nové metafyziky, duchovia v stroji, binárne reality, nekonečné virtuálne obzory. Nakoľko nás to mení? A čo viac, ako veľmi to mení dnešné deti?

Odpoveď je nijako. Už sú zmenené. Ťažisko kultúrneho povedomia sa už dávno presunulo na počítačové hry, komiksy, znalosti kódu, softvérov a siete. Čo s tým? Možno ani nič. Charakter sveta sa mení, jeho poetika nevyhnutne tiež. Môjmu malému bratrancovi znie efekt pulzného dela intergalaktického krížnika ľúbeznejšie ako mne a mojim rovesníkom kedysi škovránok. Dá sa o tom polemizovať, ale podľa mňa to je normálne.

Páči sa mi tiež, ako sú decká vystavované množstvu grafických podnetov a získavajú citlivosť pre obraz, tvar a kompozíciu. Nové generácie sú zvyknuté na záľahu impulzov, rýchle zmeny vnemov a spektakulárne virtuálne prostredia. Majú k dispozícii rádovo viac informácií, než sme si kedy vedeli predstaviť. A neustále hľadajú a produkujú nové.

Jednou z mála užitočných vecí, ktoré môžeme v tomto smere pre deti urobiť, je pomôcť im triediť dáta a robiť z nich informácie. Ale naozaj len pomôcť, pretože mnohokrát to vedia lepšie než my.

Dokedy si však budú viac vážiť snenie vlastnou hlavou? Schopnosť inšpirovať sa obyčajnou prechádzkou? Možno dokiaľ do procesu fantázie/predstavivosti bude vstupovať osobnosť.

Stroj vie...

Ďalšie články zo stredy 16. mája 2006
Barbora Tinková: Milujem ťa, ty sviňa hnusná chlpatá!
Maxim E. Matkin: Ešte raz na neho pozrieš a oboch vás zabijem!
Imrich Rešeta ml.: Mŕtvy žáner začína dýchať