Vitajte, Stratení!

Informácii, že jedna zo slovenských televízií začne v nedeľu vysielať seriál Lost, sa nedalo uniknúť. Celostránkové inzeráty a televízne upútavky lákajú Slováčiska k telke masívnou kampaňou. Nezvestní, najlepší seriál na svete. No, najlepší isto nie, ale veľmi dobrý, až vynikajúci určite, predovšetkým prvá polovica prvej série, pričom prvé 4 epizódy sú priam geniálne.

Upútavky na Lost, Nezvestných, či - presnejšie - Stratených ma veľmi potešili, mohli by totiž naznačovať, že naskakujeme do už rozbehnutého vlaku globálneho seriálového televízneho boomu. Síce len tak-tak, do posledného vagónu, ale aspoň sme v ňom a moderná masová mainstreamová televízna zábava nám neunikne takým žalostným spôsobom, ako to bolo v prípade tzv. reality show. Vyzerá to jednoducho tak, že na dôležité televízne veci nebudeme musieť čakať dovtedy, kým budú smrdieť až tak veľmi, že ich už nikde inde nebudú chcieť.

Vďaka Bohu za televíziu!
Existuje skupina ľudí, ktorá bude televíziou pohŕdať, aj keby vysielala len klasický balet, koncerty súčasnej vážnej hudby a diskusné programy, ktoré by moderovali na striedačku Umberto Eco, John Fiske a Slavoj Žižek. Faktom však zostáva, že televízia je prvým a posledným médiom, ktoré dnes dokáže amorfnej a vo svojej podstate tupej mase vnútiť trocha čohosi, čo síce nie priamo ustojí, ale znesie porovnanie s veľkými dielami géniov. Ony tie veľké diela géniov ani nemajú masu prečo oslovovať, je im dobre tam, kde sú, na periférii záujmu, kde si ich ľudia, ktorí ich dokážu naozaj oceniť a vychutnať, musia nájsť. My ostatní máme telku, vďaka Bohu za ňu, ak v nej dávajú podobné veci ako Lost.

Dívajúc sa na Lost, v duši cítim Sofokla
Zdráham sa nazvať akýkoľvek popkultúrny produkt umeleckým dielom, nehodí sa to ani jednej, ani druhej strane, ale dívajúc sa trebárs práve na Lost, v duši cítim Sofokla a viem, že kdesi, kde o tom ani netuší, ho tam cíti aj tá masa. Samozrejme, nepredpokladám, že masa a sofoklíci hrajú rovnaký šport na tom istom ihrisku, skôr ide o to, že ten zážitok, čo si odnesú, je veľmi podobný, ak nie identický.

Čo sa tu snažím tak nepresvedčivo sformulovať je, že pôvodný kreatívny popkultúrny produkt, ktorý nechce len ukazovať, stavať pred oči a umelecké dielo sú nositeľmi rovnakých významov, hodnôt, estetických, či priamo umeleckých, len ich každý nesie inej cieľovej skupine. A preto je to fajn, s umením sa žije ľahšie. Minorite aj majorite. Potrebujú ho obe, ale jedna z nich nie je ochotná ho hľadať. Pre ňu je určený Lost a aspoň 8 podobných seriálov. Sú to vynikajúce, bez akejkoľvek irónie hodnotné záležitosti, lebo okrem zábavy, ak by ona nestačila, poskytujú aj priestor pre ďalšie spracovanie, pre namotanie sa, pre vychutnávanie.

Stratení Nezvestní
Lost stavia na zápletke rovnako banálnej ako nepravdepodobnej a kombinuje princíp epizodického seriálu so seriálom kauzálnym. Jednotlivé epizódy sú síce uzatvorené dramatické štruktúry, každá s vlastnou mikrozápletkou a rozuzlením, ale zároveň sa s každou epizódou rozvíja aj metapríbeh celého seriálu. Divák tak má pocit, že v každej epizóde sa čosi vyriešilo, ale zároveň vie, že nesmie žiadnu časť vynechať, aby mu neuniklo čosi zásadné pre metapríbeh.

Na ostrov spadne lietadlo. Časť pasažierov prežije a musí sa vyrovnať s nástrahami nového pôsobiska, kde je čosi inak. Skupina anonymných tiel, z ktorých sa v jednotlivých epizódach, ich konaním a retrospektívami do života pred stratením, liahnu v divákovom vedomí autonómne osobnosti, charaktery, ľudia s vlastnými príbehmi, démonmi a motiváciami. Vysoká miera uveriteľného realizmu, psychologickej drobnokresby a poctivých hereckých výkonov diváka donútia utvoriť si obraz o každom z nich, teda vlastne o tých, čo sa z nich vyvinú hlavné postavy. Ten obraz sa s každou ďalšou epizódou dotvára, mení, stáva sa komplexnejším. Tu je Lost psychologickým seriálom osobných drám, ale jeho dramaturgická štruktúra je stále iba polovičná.

Tú druhú tvorí mysteriózna zápletka dotýkajúca sa povahy samotného miesta, priestoru, ktorého sú Stratení obeťami. Na ostrove je čosi inak, racionalita a kauzalita, tak ako ju poznáme z reality, si vzali oddych. Ostrov je záhadou, veľkým kolosálnym tajomstvom, ktoré rastie priamo úmerne tomu, ako sa postavy pokúšajú odhaľovať ho. Nastupuje strach z iracionálna a obyčajná zvedavosť, ako to celé dopadne. A to je jediný problém toho seriálu. Lost totiž môže začať nudiť tých divákov, ktorí príliš prahnú po pointe. To preto, že zhruba niekde medzi 15. a 16. epizódou prvej série začne byť aj tým menej bystrejším jasné, že tvorcovia nehrajú celkom kóšer hru.

Nájdu sa, nenájdu?
Všetko v prvých epizódach nasvedčuje tomu, že existuje riešenie, že Ostrov aj jeho tajomstvá majú odpovede, lebo ich jednoducho musia mať. Žiadny Twin Peaks, motivácia na sledovanie Stratených je celkom iná. Chceme, aby sa našli a seriál sa rozbieha s nevypovedaným prísľubom, že sa aj nájsť musia, lebo inak chýba zmysel. Takto je metapríbeh rozohraný, problém je, že tvorcovia Stratených nevymysleli ako čosi uzatvorené, čosi, čoho riešenie poznali už v momente vzniku a vyrozprávajú to povedzme v 23 epizódach. Nie, len nápad, precízne vystavaná zápletka, bravúrne rozohraná a, a, a... Nič! V tomto štádiu, v USA beží druhá sezóna (a pri tejto sledovanosti a popularite môže Lost pokračovať ešte veľmi, veľmi dlho), je jasné, že už sa varí z vody. Zatiaľ pretrváva prvotná výrazná chuť a jedlo je stále vynikajúce, ale už sa nedá veriť tomu, že aj zasýti. Každopádne sa Lost oplatí sledovať, už len preto, ako dobre sú napísané jednotlivé epizódy a preto, akú veľkú hru sa tvorcovia odhodlali rozohrať. Čo na tom, že porušujú všetkých 42 vlastných pravidiel.

Lost je spoločným konceptom scenáristov J. J. Abramsa, Daemona Lindelofa a Jeffreyho Liebera a snúbia sa v ňom autorské postupy každého z nich. Aspoň predpokladám. Lieber totiž doteraz veľa vody nenamútil, na rozdiel od Abramsa a Lindelofa, takže jeho prínos posúdiť nedokážem. J. J. Abrams si urobil meno predovšetkým ako tvorca v našom domácom kontexte nedoceneného seriálu Alias a Lindelof spolupracoval okrem iných projektov aj na seriáli popkultúrneho scenáristického mága Kevina Williamsona Wasteland a predovšetkým na seriáli Crossing Jordan, v ktorom sa tiež miesili mysteriózne prvky s drámou. Obaja teda už majú čosi za sebou. V Lost sa stretlo pre Abramsa typické civilné, nefantastické spracovanie s prvkami a motívmi vedeckej fantastiky a Lindelofov zmysel pre písanie situačne uveriteľných hrdinov v zápletkách, ktoré v žiadnom prípade nemôžeme považovať za bežné. Dôležité je, že Lost je seriál postavený na výrazne autorskom prístupe, s jasne identifikovateľným rukopisom svojich tvorcov.

Lost sa, samozrejme, neobjavil len tak, skôr ho môžeme vnímať ako jeden z vrcholov súčasnej seriálovej tvorby, ilustrujúcim na úrovni mainstreamu zavŕšenie procesu, v ktorom sa televízny seriál stal legitímnym autorským dielom, ktoré s pokojným svedomím môžeme považovať za dielo umelecké.

Oficiálna stránka Lost: http://abc.go.com/primetime/lost/index.html

To be continued
Nabudúce Desperade Housewives