Big Fucking Gun v akcii

Adaptácie počítačových hier sú pomerne nešťastným subžánrom kinematografie, pretože vo svojich radoch hádam nemajú dôstojného zástupcu. Napriek tomu vznikajú so železnou pravidelnosťou a ľudia, ktorí sa nikdy nemali postaviť za kameru, ako trebárs Uwe Boll (jeho film House of Dead  je taký zlý, až je radosť sa naň pozerať), im demolujú povesť silnejšie, než Fatrsíkov neúspech zlikvidoval Malíčkovu vieru vo vyššiu spravodlivosť. Medzi režisérov usilujúcich sa preniesť počítačovú hru na filmové plátno sa minulý rok zaradil aj Andrzej Bartkowiak, z ktorého filmografie vyčnieva iba jeden z comebackov Stevena Seagalla, Smrteľný zásah (Exit Wounds, 2001).

Výskumná stanica na Marse vyšle naliehavú žiadosť o pomoc, než sa úplne odmlčí. Privolaná záchranná jednotka nájde vedátorov v pomerne nekompaktnom stave, niekto ich totiž povraždil. Pri prehliadke laboratórií prídu vojaci na to, že sa odvážlivcom v bielych plášťoch podarilo rekonštrukciou zvláštneho génu pôvodných obyvateľov Marsu vytvoriť pekelné monštrá, ktoré sa môžu stať hrozbou pre celú civilizáciu. Tím odvážlivcov vedený Sargeom (The Rock) sa postaví obludám na odpor.

Vyššie uvedená zápletka znie pre milovníkov priamočiarych akčných filmov lákavo, no fanúšikovia pôvodnej počítačovej hry ohŕňajú nosy. Scenáristi totiž nahradili pôvodné monštrá zo samotného pekla výsledkami pokusov z laboratórií genetického výskumu. Výraznejším negatívom je však Bartkowiak na poste režiséra. V jeho podaní sa totiž pomocou niekoľkých detailov slušne načrtnutý vojenský tím počas celého filmu len presúva marsovskými katakombami a necháva sa likvidovať nemotornými obludami. Dá sa na to dívať možno polhodinu, no s pribúdajúcou stopážou filmu doľahne z plátna nuda. Postavy totiž so železnou pravidelnosťou ubúdajú, monštrá pribúdajú a divák len čaká, až uvidí záverečnú konfrontáciu medzi oboma hlavnými postavami.

Hereckému obsadeniu v množstve anonymných tvárí dominujú bývalý wrestler The Rock ako veliteľ vojakov Sarge a Karl Urban alias John Grimm. The Rock sa v posledných rokoch snaží profilovať ako nástupca Arnolda Schwarzeneggera, mohli sme ho vidieť napríklad vo filme Kráčajúca skala (Walking Tall, 2004) a Urban na seba zatiaľ výraznejšie upozornil postavou Eomera v trilógii Pán prsteňov. Snímka teda nemá v talóne výrazného režiséra alebo áčkovú hviezdu, čo naznačujú aj nízke tržby zo zahraničných kín. Pre diváka je však dôležité, že aj napriek nude, ktorú predstavuje hra na skrývačku medzi vojakmi a monštrami, výsledok stojí za pozretie. Z počítačovej predlohy si totiž do filmu našli cestu BFG (Big Fucking Gun), ale najmä first person pohľad. Táto niekoľkominútová pasáž, snímaná z pohľadu Johna Grimma, spoľahlivo vyváži predchádzajúce dianie, aj keby ho režijne zabezpečoval Dušan Rapoš. Dokonale totiž navodzuje atmosféru počítačovej hry a už len myš a klávesnica chýbajú k dokonalému pôžitku. Takéto tesné spojenie filmu a počítačovej hry je ukážkou toho, ako by sa malo s takýmto druhom predlohy narábať.

Pri letmom náhľade do budúcnosti sa črtá viacero lákavých projektov, medzi nimi je napríklad Spy Hunter, v ktorom by si mal pod režijným vedením Johna Woo opäť strihnúť počítačovú postavu The Rock. Druhou bombou je Petrom Jacksonom producentsky zaštítené Hallo, ktorému budú konkurovať ďalšie diely jednými oslavovanej, inými zatratenej série Resident Evil. Doom stojí na pomedzi týmito dvoma prúdmi, pretože hoci pláva skôr v béčkových vodách, first person pohľad a záverečná priam superhrdinská bitka ho posúva o triedu vyššie. Je preto pomyselným míľnikom, od ktorého by sme mohli deliť snímky v tomto subžánri už aj na dobré a zlé. A to je veľmi dobre.

Doom, Doom. USA – Česká republika, kino, 2005, 100 min.

Réžia: Andrzej Bartkowiak
Scenár: Dave Callaham a Wesley Strick
Kamera: Tony Pierce-Roberts
Hudba: Clint Mansell
Hrajú: The Rock – Sarge, Karl Urban – John Grimm, Rosamunde Pikeová – Samantha Grimmová, Deobia Oparei – Destroyer, Razaaq Adoti - Duke
Oficiálne stránky filmov: http://www.doommovie.com/ http://www.uipfrance.com/sites/doom/