| o-dialnice |
Stovky robotníkov sťa usilovné mravce lopotia sa v pote tváre, dravé bagre sa zahrýzajú do chvejúcej sa zeme meniac panenskú krajinu na obraz človeka, premožiteľa prírody; žeriavy sa vznosne týčia do výšky dvíhajúc betón a oceľ, formujúc rovné línie pretínajúce strmé hory a hlboké údolia, široké rieky a žírne lány, čo kníšu sa v zapadajúcim slnkom prežiarenom dychu večerného vánku. Od skorého rána, keď rosa zdobí sviežo voňajúcu trávu, až kým vtáctvo neusína v náručí vždyzelených lesov, buduje národ diaľnice, žily svojej rodnej matere. So zápalom a nadšením stavia tieto tepny nového storočia a dvíha štát k predtým nepoznanému blahobytu. Od Dunaja k snehostrieborným štítom Tatier sa rútia tisíce áut a kamiónov, šťastné rodiny spoznávajú svoju vlasť a vždy usmiati vodiči nákladných vozidiel dopravujú cenný tovar tam, kde je najviac potrebný, drevo, drahé kamene, hojné obilie a nesčíselné plody mozoľnatých slovenských dlaní, dary našej rodnej hrudy, bezpečne a načas, aby tak prispeli k budovaniu svetlejších zajtrajškov.
Pravdy a „pravdy“ minulých režimov
Pravdepodobne sa vám táto rétorika zdá dôverne známa a to je v poriadku. Nielen preto, že podobné obrazy denne vídavame na Slovensku roku 2005. Budovanie diaľnic zažívalo svoj najväčší rozmach na starom kontinente v 20. a 30. rokoch 20. storočia v Taliansku Benita Mussoliniho a v nacistickom Nemecku, kde propaganda podobná úvodu tohto rozprávania zakrývala skutočný účel masívneho investovania štátu do budovania diaľnic, t. j. vybudovanie infraštruktúry pre rozvoj ťažkého zbrojného priemyslu a uľahčenie presunov v plánovanom vojnovom ťažení. Štáty sovietskeho bloku po druhej svetovej vojne na tieto praktiky nadviazali. Manipulácie komunistických elít sa dajú označiť ako vysoko úspešné. Metafora diaľnic ako tepien, cez ktoré prúdi životodarná miazga, nevyhnutnej podmienky ekonomického rastu, pretrváva zakorenená hlboko v podvedomí Slovákov a iných národov, ktoré mali to nešťastie, že nebolo verejných autorít, ktoré by sériu každodenných, štátom naplánovaných a horlivými pätolizačmi vylepšovaných lží a poloprávd bez rizika prenasledovania režimom demaskovali a ukázali pravdu.
Na umelý pôvod mnohých z týchto podsúvaných malých „právd“ sa v tieni odkrývania veľkých neprávd pozabudlo, čo sa pretavilo aj do štátnej politiky rozpočtovej doktríny od vzniku samostatnej SR. Inak zdanlivo racionálne konajúci a zmýšľajúci ľudia pri slove diaľnica strácajú rozum a hádžu miliardy a miliardy do bezodnej čiernej diery smerujúcej do minulosti, ktorou budovanie a následná údržba diaľnic nesporne je. Efektívnosť týchto investícií je však viac než sporná.
Vizionári z minulého storočia
Diaľnice sa stali floskulou ekonomického rastu. Bezvýhradne by som označil ekonóma žiadajúceho budovať diaľnice na rozvoj a dobiehanie vyspelejších krajín za vizionára – ale v roku 1905, a nie o storočie neskôr. Okrem toho, že doba masových armád a tankových divízií valiacich sa naprieč Európou je už za nami, ani vedľajšie pozitívne efekty existencie rozvinutej diaľničnej siete už nie sú tým, čím bývali. Sekundárny ekonomický sektor, spracúvanie surovín a výroba priemyselných produktov vrátane strojárstva, a teda automobilovej výroby v Európe nemá perspektívu – pracovná sila je príliš drahá a továrne sa presúvajú na východ. Suroviny samy osebe sa prepravujú častejšie a efektívnejšie železničnou dopravou. Zamestnanci denne dochádzajúci do práce zo vzdialenosti niekoľkých desiatok kilometrov. Týždňovky sú vlastné takmer výlučne týmto neperspektívnym odvetviam. V terciárnej a kvartérnej sfére ekonomického života klasická priestorová schéma domov/pracovisko ustupuje integrovanému domov + pracovisko, teleworkingu a videokonferenciám, limitujúc potrebu pracovnej mobility, čo v kontexte proklamovaných snáh o dobiehanie „vyspelého sveta“ vyvracia aj (okrem iného ekonomicky neúnosný a prevažne politicky motivovaný) argument uľahčíme-život-prostému-ľudu. My nedobiehame súčasnosť. Budovaním diaľnic dobiehame 50. a 60. roky minulého storočia.
Diaľnice áno, ale informačné!
A propos, proklamované snahy. Hitom tejto sezóny je vzdelanostná ekonomika na základe Lisabonskej agendy modifikovanej na začiatku roku 2005. Determinujúcou infraštruktúrou pre informačný vek však nie sú diaľnice, ale broadband. Slovenská ekonomika sa nestane vzdelanostnou (čo je, mimochodom, absurdný názov, keďže každá práca je založená na vzdelaní určitého stupňa a kvalifikácii, či už je to práca sústružníka, alebo práca fyzika vyvíjajúceho nanotechnológie) tým, že sa učiteľom tridsať rokov bazírujúcim na tej istej učebnej látke ukáže, ako naklikať www.google.sk, ani nákupom titanových high-end notebookov pre pracovníkov štátnej správy, ktorí ich využijú na prácu s kancelárskymi aplikáciami. Na dobehnutie 21. storočia je potrebná komplexná širokopásmová dátová infraštruktúra, verejná bezdrôtová sieť pokrývajúca celé územie SR, podobná tej, aká sa buduje v Južnej Kórei. Isteže musíme deti učiť, ako používať internet, keď sa to nemajú kde naučiť samy. Isteže sa nerozvíja e-obchod, keď len malé percento potenciálnych zákazníkov má prístup k internetu a aktívne ho využíva. Isteže sa elektronická štátna správa nerozvíja, keď tí, ktorí zásah štátu najviac potrebujú, sú zároveň tými, ktorí si prístup na internet určite nemôžu dovoliť. E-business neexistuje, pretože zákon o elektronickom podpise síce nadobudol účinnosť, ale nie je prakticky realizovateľný a aplikovaný. Ak poskytneme ľuďom možnosti, naučia sa tieto možnosti využívať sami, bez pomoci štátom platených a často nekompetentných inštruktorov, ktorí majú občas problémy aj s elementárnymi záležitosťami, ako je základná konfigurácia operačného systému.
Informačné diaľnice nie sú pre masy viditeľné
S pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou budú slovenskí pseudoliberáli argumentovať, že tento problém vyrieši súkromný sektor a že štát na to nemá peniaze. Samozrejme že nemá, veď ich vyhadzuje na diaľnice! Broadband je určite vec väčšieho verejného záujmu ako diaľnice, a, na rozdiel od diaľnic, vedie smerom dopredu. Iste, môžeme to nechať na súkromný sektor a naďalej sledovať, ako k nám v stopách robotníkov stavajúcich diaľnice prichádzajú strojárenské firmy, priemyslové učilištia otvárajú nové odbory, zatiaľ čo absolventi progresívnych odborov odchádzajú z republiky za lepšími pracovnými podmienkami, a tešiť sa z pofidérneho napredovania, napredovania čelom vzad, z márneho oživovania zdochliny priemyselného veku. Tento štát nemá aj na diaľnice aj na dátovú infraštruktúru. Buď sa vzdá diaľnic a zameria sa na dáta, alebo sa vzdá diaľnic a zníži daňové a odvodové zaťaženie (a tým nepriamo zvýši pravdepodobnosť vytvorenia životaschopného a veľkého trhu s internetovým pripojením a službami a fungujúcej konkurencie), alebo bude pokračovať v zvolenom smere.
Avšak politický záujem je pri tejto voľbe sústavne povyšovaný nad záujem štátu: diaľnice, na rozdiel od neviditeľných dátových tokov, sú viditeľnou manifestáciou moci a ekonomickej sily, uspokojujú pudovú túžbu po sile, ochrane a aktivite štátu, umocnenú indoktrináciou komunistického režimu, a dávajú ľuďom, rozmaznaným desaťročiami budovania socializmu, pocit, že pre nich štát niečo robí, že sa stará. Toto si uvedomujú aj politické elity, ktoré peniaze míňajú tým najpompéznejším spôsobom, snažiac sa navýšiť volebné preferencie, ktorými však diaľnice už akosi nehýbu; dúfajme, že je to predzvesť vyprchania ďalšieho z mnohých mýtov, smrti jedného z mnohých falošných pudov. A kým nové, nepostihnuté generácie nezaujmú miesta po svojich predchodcoch, diaľnice, relikty totalitarizm
Miroslav Kučera viac od autora »
Vaše reakcie [10]
| :: Súvisiace reklamné odkazy |
|
|