Skutočné tajomstvá sveta a vesmíru

Pípeť, čo ma morí, trúnok nezahojí, už som raz taký papek. Ba veru nie – smäd, ktorý ma trápi, nikto nedokáže uhasiť. Ľudia mi nerozumejú, ani priatelia a známi, hoci sa snažia. Správam sa ako zvyčajne a zrazu konflikt: niekomu ublížim, a pritom som ho chcel pobaviť, niekoho sklamem, a pritom som mu chcel urobiť radosť, niekoho rozosmejem, a pritom som ho chcel uraziť. Už som to kdesi riešil, ale vtedy to akosi vyšumelo, snáď aj dnes. Problém je evidentne na mojej strane, väčšinu času sa snažím odhaliť ho a urobiť nápravu, ale čoraz častejšie sa utiekam k záveru, že je dielom svojráznej osobnostnej a svetonázorovej konfigurácie, s ktorou nič neurobím, lebo ona robí mňa.

Myslím, že dnes som sa dotkol podstaty a vás zase čaká laická selfterapia. Kedy sa utvára osobnosť? Niekedy v detstve, nie? A tam sú aj korene mojej vykorenenosti. V čom spočíva? V neuveriteľnom nasadení, s ktorým sa dokážem piplať v problémoch, aké netrápia nikoho bez zvieracej kazajky. Kto boli moji detskí hrdinovia a zostali nimi dodnes? Čo ma skutočne trápi? Aké otázky si kladiem? Dve najzásadnejšie sú, kto vymyslel zips a ako je možné, že pletený sveter drží pohromade. Nazdávam sa, že pri hľadaní odpovedí na ne som sa dotkol hraníc ontologickej reality a našiel prieniky, v ktorých nadprirodzeno vstupuje do prirodzena preukázateľným spôsobom. Otázka zipsu ma trápi od útleho detstva.

John Zips bol mojím fiktívnym hrdinom, géniom, žijúcim v neuveriteľnom blahobyte, človekom, ktorý dal ľudstvu zásadný vynález, ale on sám zostal v anonymite a tešil sa z podielov na zisku. Dnes už síce viem, kto zips vynašiel, a vôbec ma neprekvapilo, že na takú geniálnu vec museli byť dvaja, ale princíp, vďaka ktorému funguje, ma fascinuje stále rovnako. Čo sa deje v tom okamihu, práve na tom skrytom mieste, do ktorého vstupujú z jednej strany dva nezávislé zúbkované pásiky a na druhej už vychádza v pevnom zovretí kompaktný celok?

Netuším, a nie som o nič múdrejší ani po tom, ako som už niekoľko stoviek zipsov rozobral. Otvorím tú časť, ktorej vravím bežec (vždy ju treba rozlomiť) – a už to nefunguje. Sprvu som sa aj trocha bál, že vypustím do sveta nejakú časopriestorovú anomáliu, materializovanú esenciu synkretizmu, ale zvedavosť nakoniec obavy prekonala. A nič, princíp zostal skrytý, rozobratý zips nedáva žiadnu odpoveď na to, prečo fungoval, keď bol ešte v kope. Je možné, že len čosi prehliadam, alebo si nedokážem z videného urobiť správny logický záver, ale kým sa s tým nenaučím žiť, nič sa nezmení. V prípade zipsu je to možno banálne, žiaľ, tento problém prenášam aj do života. Pozorujem ľudí, zhováram sa s nimi, otváram sa im, otváram ich, snažím sa ich spoznať a pochopiť. A keď si myslím, že už to mám a že je to vzájomné, náhodou rozlomím bežec a zrazu to nefunguje, ani nedáva zmysel.Pletený sveter je omnoho vyšší level. Výrobky z vlny ma tiež fascinujú od detstva, až som sa v puberte bál, že ide o nejakú špeciálnu formu frotérstva. Našťastie, ukázalo sa, že sexuálne ma svetre nevzrušujú, len intelektuálne a duchovne. Začalo sa to celkom nevinne, pozorovaním vzorov, sledovaním štruktúry upleteného materiálu, analyzovaním, kedy a kde jedno vlákno preniká skrz druhé a na konci, pri pohľade z diaľky, je z toho jeleň, medveď alebo vločka. Nikdy sa mi bod prieniku nepodarilo vystopovať, preto ma pletený materiál vždy veľmi znepokojoval.

Ale naučil som sa s ním žiť, dodnes sa snažím, aby som vždy na Vianoce dostal aspoň jeden kus čohosi upleteného. Manželka aj svokra sú rady, o jeden darček majú vždy postarané. Asi pred piatimi rokmi moja posadnutosť pleteným materiálom vyústila do snahy naučiť sa pliesť. A vtedy sa to stalo. Manželka pletie fantasticky. Ona ma teda mala zasvätiť do techniky toho, čo dnes nazývam konkrétnym spriadaním reality svetra z fikcie vlákien. Sprvu sa zdalo, že všetko pôjde hladko, samotné začínanie som zvládol len podľa opisu. Keď som však mal upliesť svoj prvý riadok, nastali problémy. Najprv ten, že manželka vlastne nedokáže pliesť tak pomaly, aby som okom dokázal zachytiť jednotlivé fázy procesu. Skúsili sme to tak, že mi viedla ruky. Díval som sa, nešlo to. A potom sa mi zrútila doterajšia predstava o svete. Veď ono to nejde skrz, ale vedľa seba! Fakt, že sveter drží pohromade, nemá kauzálnu príčinu.

Jednotlivé vlákna neprechádzajú jedno cez druhé, ale sú uložené vedľa seba, respektíve, nie sú kauzálne spojené tak, aby mohli raz v budúcnosti tvoriť kompaktný celok. Môj rozum kričal – takto svet nefunguje, na toto neexistuje logické vysvetlenie – a naozaj, nie je, a potvrdil to aj praktický experiment, v ktorom som manželku nútil pliesť pomaly, pomaličky. Nešlo jej to, vznikal len chaotický zhluk vlákien, bez náznaku potencie kompaktného celku. Keď zrýchlila a do procesu sa zapojil metafyzický demiurg, tkanivo začalo vznikať ako číry výraz zhmotneného paradoxu. Nepochybujem, že svetre existujú, len ich existencia nemá logický dôvod. Aj toto zistenie sa na mne podpísalo. Preto sa nesnažím analyzovať príčiny javov, ani ich naprávať, len sa do blba ospravedlňujem a všetko je moja chyba. Týka sa to predovšetkým vzťahov. Ľudia sú vlákna, vzťah je sveter.

Nehľadám v tom zmysel, aby som v konečnom dôsledku nakoniec neprišiel na to, že celé je to logický paradox popierajúci kauzalitu, čosi, čo existuje napriek tomu, že to fundamentálne existovať nemôže. Žiaľ, nerobím to dosť dôsledne, a tak sa mi vzťahy rozpadajú, predovšetkým priateľstvá, a to tým častejšie, čím viac o nich premýšľam. Manželstvo zatiaľ drží. Dúfam, že v sebe nájdem dosť sily, aby som nad ním nezačal mudrovať. 

Ďalšie články zo stredy 26. apríla 2006
Mirka Gučiková: Bez očakávaní a s taškou na prachy
Lukáš Krivošík: Veľká potreba? Pozor na Mekku!
Peter Pišťanek: Intímna besiedka