Drôtený model sveta

Už som viackrát spomenul, že odmalička trpím dysnumeriou, resp. dyskalkuliou, je to niečo ako dyslexia, skrátka som hlúpy z počtov. Pre predstavu: nemám ten dar, ako väčšina ľudí, že keď sa trebárs povie „tritisíc“, tak si to vnútorným zrakom v okamihu nejako dokážu predstaviť, a keď sa povie „päťtisíc“, tak tiež, a už vopred vidia ten rozdiel. Tak ja ho hneď nevidím, chvíľu si to musím preratúvať, že tritisíc to je ako tri orechy, a každý orech je pritom akože tisíc, a päťtisíc to je päť takých orechov. A vzápätí vidím už aj ja, že päťtisíc je viac ako tritisíc. Dopracujem sa teda k tomu istému výsledku ako niekto normálny, akurát mi to trvá podstatne dlhšie a oveľa intenzívnejšie to zamestná moju myseľ.

Asi si viete predstaviť, akým utrpením pre mňa boli hodiny počtov a neskôr matematiky na základnej škole. Aj preto by som zákonite mal stáť priam na čele nenápadne rastúceho hnutia ľudí (zväčša takých zaostalých, ako som ja a rodičov zaostalých detí), ktorí sa pýtajú, načo je deťom v škole matematika, keď väčšinu z nadobudnutých vedomostí v ďalšom živote nikdy nevyužijú. Veď len sami povedzte, kedy ste naposledy prakticky použili integrálny počet, nejakú algebrickú funkciu, alebo trojčlenku (pokiaľ nie ste matematikmi z povolania)?

A predsa, v živote by mi nezišlo na um nadávať na školskú matematiku a pochybovať o jej nevyhnutnosti pre výstavbu detského mozočku a jeho poňatia sveta.

Som totiž presvedčený, že školská matematika slúži nie na to, aby sme v živote boli schopní denne prakticky používať napríklad logaritmické funkcie a vykonávať operácie s množinami, ale aby sme pochopili niečo z toho, ako je zostavený tento svet, jeho neúprosná logika, jeho takpovediac matematický model.

To máte ako s latinským jazykom – na klasickom gymnáziu nemučia decká hodinami latinčiny v nádeji, že keď sa v budúcnosti vynájde stroj času, bude sa dať lietať na víkendové pobyty do starého Ríma, ale preto, lebo latinčina je vzor absolútne logicky vystavaného jazyka, a keď sa učíme latinčinu, začneme chápať logiku a vnútornú výstavbu jazyka, takže v budúcnosti sa nám budú ľahšie učiť jazyky, prinajmenšom tie postavené na latinskom základe.

Ako dysnumerika ma logike a systémovosti až tak veľmi nenaučila matematika, ale naša nezabudnuteľná učiteľka prírodopisu na ZŠ, pani Diana Kokičová. Tá do nás totiž (v rozpore s osnovami pre ZŠ) prísne hustila taxonómiu, čo je železný systém triedenia, určujúci a prideľujúci v zoológii i botanike každého bezvýznamného chrobáčika i kvetinku k nejakej ríši, kmeňu, triede, radu, čeľadi, rodu a druhu (prepáčte, ak si to pamätám zle, je to už takmer tridsaťpäť rokov nazad). Pamätám sa, že ako hlúpe decká sme protestovali, pretože jeden vrták a chronický kverulant spomedzi nás zistil, že táto látka vôbec nie je v osnovách, a že teda „Kokička“ nás ju učí a z nej skúša neoprávnene a ilegálne. Bolo aj veľa bifľovania a sĺz pred tabuľou, ale Diana nepovolila.

„Sviňa domáca!“ zrúkla na večne nemytého a smrdiaceho Joža V. a Jožo musel odrecitovať:

„Ríša - živočíchy, kmeň - stavovce, trieda - cicavce, rad – párnokopytníky... atď.“

A vidíte, až oveľa neskôr som pochopil, že ona to nerobila preto, aby sme na staré kolená vedeli vymenovať systémovú príslušnosť svine domácej, ale aby sme niečo nabrali z logiky a systémovosti sveta okolo nás. Ona tá pani Dianka bola totiž popri tom aj nepraktizujúcou učiteľkou matematiky.

Dnes už táto skvelá dáma nežije, ale ja jej vždy v duchu skladám hold za to, že vďaka nej som drôtený model sveta pochopil cez jej hodiny biológie, keď už cez tú matematiku tam bola pre mňa cesta zarúbaná.