Toto je archívna verzia magazínu T-Station, ktorého prevádzka bola ukončená 31.7.2008


:: Zlatica Mokráňová | 5.6.2008 viac od autora zobraz všetky

  viac od autora »

Ako vyhorieť a zase vstať z popola

Blank

Správaj sa k nám normálne a nie tak psychologicky ako k svojim klientom,“ zaznelo voči mne doma. Sprvu som sa tým nezaťažovala, lebo určitej profesionálnej deformácii sa v súkromnom živote nevyhne nikto. Skutočný problém nastal až s uvedomením, že vôbec netuším, čo rozumejú pod slovom normálne. Keďže sa správam normálne. Čo odo mňa chcú?

Bolo to v dobe, keď som práci venovala aj dvanásť hodín denne bez ohľadu na sviatky či piatky. Najväčší nápor tých, čo ma vyhľadajú v stave zimnej frustrácie a zvedavosti ohľadom budúcich tendencií v novom roku, poľavil a chvíľami som sa začala cestou do práce a z práce obzerať viac po okolí, po usmievajúcich sa ľuďoch a položila si ďalšiu bytostnú otázku: „O čom sa tak asi bavia a prečo, keď neriešia problémy? Život je predsa o riešení problémov. Nie?“

Kontrolka alarmu prepracovania blikala na červeno. Stanovila som si teda pevné a pravidelné pracovné prestávky, v ktorých som však v rámci rozhovorov so známymi pokračovala v role poradkyne a riešila gordický uzol kamarátkinho partnerského vzťahu, iným analyzovala sny, ďalším osvetlila príčiny strachu zo samoty, vydaja, o blízkych a spokojne pokračovala v rovnako ladenej práci.

Policajtka na mentálnej križovatke
Po príchode z práce som vo večerných hodinách pravidelne namiesto meditácie asistovala priateľkám v riešení starostí. Psychicky rozhádzaná a fyzicky unavená som sa často po polnoci hodila do postele a celú noc v snoch stretávala známych aj neznámych, ktorým som nestihla niečo dopovedať počas dňa alebo sa im hlbšie venovať. Prípadne tých, čo na mňa pomysleli v súvislosti s vlastným problémom, nezavolali, ale ich telepatické volanie som zachytila a pracovala som ďalej. Ráno som sa budila ešte viac unavená ako včera. Ako predvčerom.

Správala som sa vo dne aj v noci v snoch ako policajtka na mentálnej križovatke, usmerňujúca premávku. Tento doprava, títo môžu ísť, ďalší stop – čakať, na riešenie problému ešte nie sú pripravení. A vo chvíľach fungovania na minimum paliva v prázdnej nádrži hľadajúc pozitívne stránky tohto stavu som sa chytala ako topiaci sa každej slamky.

Antibiotiká na liečbu porušovania základných duchovných princípov
Keďže mi neodkladné termíny bránili venovať viac času introspekcii, absolvovať jarnú únavu som si nemohla dovoliť a občas som vnímala, že môj energetický potenciál dosahuje úplné dno, poprosila som cez priateľku o pomoc liečiteľov, aby mi očistili auru. Klasický komerčný prístup. Obdobný ako ísť k lekárovi, dať si predpísať na chrípku antibiotiká a napriek všetkým sprievodným znakom choroby chodiť aj naďalej do práce, lebo tá nepočká. Jednoducho ma očistia a ja budem môcť fungovať ďalej tak ako doteraz.

Vzápätí som dostala odpoveď. Môj duchovný ochranca zablokoval všetky informácie. Vraj nie je možné zasiahnuť do môjho energo-informačného systému ani ho čítať. Táto situácia nastáva v dvoch prípadoch. Buď je cieľom ochrániť klienta pred liečiteľom, alebo naopak. Deje sa tak z vyšších, zvyčajne karmických dôvodov a pomoc môže ublížiť jednej alebo druhej strane. Väčšina ľudí uzavrie tento jav ako obyčajné šarlatánstvo a možnosť, že by liečiteľom očistenie mojej aury mohlo ublížiť, a preto nemajú povolenie konať, som hneď zavrhla aj ja. Môjmu egu sa videla prijateľnejšia alternatíva ich neserióznosti a nekompetentnosti.

Objednala som sa aspoň na anjelské posolstvá. Dievčina o týždeň stretnutie odvolala. Potom sa mi nepodarilo zosúladiť termín rodinných konštelácií a dovolať sa inej čarodejnici. Zachcelo sa mi nariekať nad nespravodlivosťou osudu. Lenže viem, že všetko má svoju príčinu a my sem, na Zem, chodíme do školy života, aby sme sa stali lepšími, možno dokonalejšími. Tak som hľadala dôvod.

Anjel strážny, alebo paranoidná schizofrénia?
„Dodržiavanie základných duchovných zákonov a princípov rovnováhy ti nič nehovorí?“ ozvalo sa mi v hlave kdesi zozadu.

„Už len ty si ten pravý, kto ma bude súdiť,“ nedala som sa. „Myslíš, že keď nemáš telo, vieš, ako žiť?“

„Ešte tri roky a prajem ti príjemný pobyt na psychiatrii,“ zasa sa ozval.

Umlčala som ho argumentom, že ak skončím na psychiatrii, tak to bude iba vďaka diagnóze paranoidná schizofrénia, lebo existencia neviditeľných duchovných ochrancov nie je vedecky podložená, a vnútorný rozhovor sa náhle skončil. Pomaly mi však vďaka môjmu všetko blokujúcemu anjelovi strážnemu začalo svitať. Problém nie je v iných, ale vo mne.

Chcela som si to predsa len trochu uľahčiť. Veď prečo sa hrabať sama v sebe, keď iní to urobia za mňa a donesú mi výsledok na podnose? Nemám predsa čas na seba. Musím sa venovať iným. A oni akoby mi odmietnutiami robili napriek a hovorili: „Na! Nepočúvala si, nechcela si vidieť, keď bol problém ešte len v duchovnej rovine, tak si teraz poraď!“ A akurát vtedy som sa dostala k myšlienke jednej šamanky:

„Aj niektorí „duchovňáci“ sú fajnoví a nemajú pokoru, aby si priznali, že potrebujú pomoc. Radšej si napríklad nechajú spraviť 150 regresov alebo kineziologických odblokovaní, než by nechali do seba nahliadnuť niekomu, kto do nich naozaj môže vidieť."

Nekonečný príbeh prázdnoty
Z toho som si vydedukovala, že najlepšie si dokážem pomôcť ja sama. Keď som zistila, že spoločenská komunikácia ako jeden zo spôsobov oddychu nevedie práve k stavu pokoja, nahradila som v prestávkach internet a telefonovanie hudbou. Pustila som si po dlhšom čase svoju najobľúbenejšiu pesničku. Vždy mi pri jej počúvaní podskočilo srdce. Teraz nič. Prázdno. Namiesto toho, aby som sa jej poddala, uvažovala som nad vzťahom speváčky k otcovi, do akej miery to poznačilo jej partnerský život a vyhľadala cez internet jej dátum narodenia, aby som si svoje predpoklady potvrdila alebo vyvrátila. Analyzátor nie a nie vypnúť. Zvolila som teda ticho.

Vtedy som si uvedomila, že citovo sploštene začínam vnímať osudy všetkých. Už som nedokázala preciťovať s klientmi ich príbehy. Jednoducho som nevládala. Bolo ich príliš veľa a čím ďalej viac naberali ráz banálnosti. Ako keď sedíte v kine a stále dokola pozeráte na fantastický film plný emocionálnych vzostupov a pádov. Videli ste ho už tisíckrát a poznáte každý detail, každú sekundu, čo bude nasledovať. Tak si krátite čas tým, že analyzujete jeho hercov a autorov. Skúmate ich frustrácie vnesené do diela, a pritom vôbec nechápete, prečo tí okolo plačú, alebo sa smejú. Analyzujete aj ich a navyše im dávate rady do života podľa toho, čo ich rozosmeje a aká scéna zarmúti.

„Nesmieš chcieť dať viac ako zobrať. Narobíš tým viac zla ako dobra.“
Živé kvety – Nad svojím svetom
Odrazu mi svitlo, že každý ďalší klient je nový problém na moju hlavu a vlastné rébusy zostávajú vo mne restimulované a nevyriešené. Nedá sa. Viac už niet z čoho riešiť. Dala som zo seba všetko a plameň vyhasol. Je tu iba prázdno ako nevodič bez pohonu na vedenie elektrického prúdu – citov. Duša už neunesie otvorené bolesti, sklamania, strachy, tak sa vzdialila a srdce necíti. Som príliš na dne a je tu tma. A temnota vládne tam, kde nevládne svetlo. Pretože všetky vlastné aj cudzie, vedomé aj nevedomé, vyslovené aj nevyslovené negatívne vety s emocionálnym nábojom, urieknutia, kliatby, prekliatia nás nezasiahnu vždy vo chvíli pohody, spokojnosti, šťastia a radosti, ale vtedy, keď je človek na dne svojich síl. Chuchvalce ťažkých energií sa prilepia ako magnety a ťahajú dušu dole do priepasti beznádeje.

Mikrosve

Zlatica Mokráňová  viac od autora »
Vaše reakcie [52]

:: Súvisiace reklamné odkazy
  
?