Kto vyhrá večný boj?

Do slovenských kín minulý týždeň dorazili hneď dve celovečerné adaptácie klasických televíznych seriálov: Taková normální rodinka a Speed Racer. Oba filmy sú zamerané na trochu iného diváka, než bol ten pôvodný. Skrátka, najlepšie by bolo, ak fanúšikovia zabudnú na to, čo si kedysi s nadšenou iskrou v oku sledovali, a nechali si nanútiť nový produkt. Veď už sú tu nové generácie, ktoré treba zaujať, a tí praví fanúšikovia prídu aj tak.

Ale ani druhá strana sa nedá zahanbiť. Televízny seriál The Terminator: Sarah Connor Chronicles, ktorý sa priživuje na sláve pôvodnej filmovej trilógie, bol niečo, za čo by si televízni kreatívci zaslúžili, aby do konca svojich životov mohli písať maximálne už len texty k predpovedi počasia. Mám rád aj často hanený tretí diel, ale televízny seriál sa dal stráviť len s veľkými problémami. I keď podobne ako trebárs Steven Seagal, aj seriál si svojich oddaných fanúšikov našiel.

Jedno je isté, všetko, čo prejde kinami, sa skôr či neskôr v televízii napokon objaví, a mnoho ľudí preto nikdy nezdvihne zadok, aby si niečo pozreli na veľkom plátne. Naopak to nefunguje, takže v tomto má televízia výhodu. Klasickým kinám uberá divákov už od svojich začiatkov a z tejto invázie sa ich prevádzkovatelia dodnes nespamätali. Ale čo má znamenať to, že si navzájom prznia námety?

Z paranoidného súdka je teória o celosvetovej konšpirácii, ktorá môže okrem iného aj za to, že sa u nás takmer nedá nakrútiť dobrý film a chlieb padne na zem vždy natretou stranou. Ale pole špekulácií tohto druhu radšej ponechám neorané.

Druhou najobľúbenejšou teóriou je tá, že za všetkým sú prachy. No, ak sa na to pozrieme z tohto hľadiska, aj táto teória má medzery. Speed Racer prepadol v kinách na plnej čiare, pretože jeho tvorcovia skrátka dostali príliš voľnú ruku a veľa možno nie tak celkom kvalitného fetu. Ak by šlo naozaj o prachy, držal by ich producent Joel Silver pod krkom a každý deň kontroloval, či tých žiarivých neónov nie je priveľa a či sa vôbec Wachovskí snažia niečím vyplniť hodinu a pol filmu. Začiatkom júla sa ukáže, či len narazil na nepochopenie európskych a amerických divákov, pretože ho čaká premiéra v krajine pôvodu, Japonsku. Speed Racer sa, napokon, nepochybne zaplatí, ale rozhodne mohol byť väčším hitom.

Spomínaný terminátorský seriál začal v USA sezónu s osemnástimi miliónmi divákov a postupne sa prepracoval na menej než polovicu. Ohlásená druhá sezóna na tom zrejme nebude lepšie, takže asi poslúži len na to, aby udržala v povedomí divákov obchodnú značku, než do kín príde v poradí štvrtý celovečerný Terminátor. Fanúšikovia sú v tomto prípade rukojemníci, pretože projekt vypĺňa medzeru medzi druhým a tretím dielom, občas ukazuje čosi z budúcnosti a vôbec, dotvára mytológiu vojny ľudí so strojmi. Len keby mal seriál aj čosi navyše a nebol len povinnou jazdou.

Z toho všetkého vyplýva, že najlepšie je, ak sa každý hrá na svojom piesku. Keď Piráti Karibiku použili na konci druhého dielu clifhanger ako prasa, zvyčajnú fintu televíznych tvorcov, bolo všetko v poriadku. Tak isto je dobré, že sa televízne produkcie snažia vyrovnať celovečerným filmom aj po technickej stránke. Chlapíci, čo robia Kobru 11, vytrú zrak nejednému hollywoodskemu kaskadérovi. A to už nehovorím o dynamike projektu 24 alebo fakte, že pilotný dvojdiel seriálu Stratení stál viac než desať miliónov dolárov. Za takú cifru bežne nakrúcajú nezávislé produkcie a na televíziu je to nevídaná suma.

Rozmieňanie kvalitných filmov na drobné, ako napríklad v televíznom odpade Blade, alebo príliš horlivé a voľnomyšlienkárske adaptovanie typu Speed Racer alebo Charlieho anjeli, nikdy nedopadlo dobre. Kinofilmy a televízna produkcia skrátka majú vlastné pravidlá, ktorými by sa mali riadiť a len koexistovať vedľa seba. Čosi ako veľký brat s malou sestrou, ktorí po sebe možno môžu poškuľovať, ale zájsť ďalej sa silno neodporúča. Z incestu sa rodia dementné deti.