Toto je archívna verzia magazínu T-Station, ktorého prevádzka bola ukončená 31.7.2008


:: Renat Khallo | 20.2.2008 viac od autora zobraz všetky

  viac od autora »

Ste autonómni, alebo čo?

Blank

Ste originálna ľudská bytosť, alebo patríte k sivej mase, ktorá svoje správanie a skutky redukovala na každodennú rutinu? Zapadá to do seba. Všetko to do seba zapadá. Mám 26 rokov a moje myšlienky, slová aj činy sú iné. Samozrejme. Hovorili mi to rodičia odmala.

- Raz pochopíš, že sme mali pravdu a prestaneš s tými blbosťami. A daj sa už konečne ostrihať, lebo nepôjdeš s nami do ZOO!!!

Minule sme to na icq rozoberali s Gabikou. Tak trochu som vtedy závidel postavám z kníh. Práve som mal rozčítaného Harukiho Murakamiho a jeho krásnu knihu Nórske drevo. Postavy žili životom, ktorý som pozoroval v písmenkách, akoby som sa zhora díval na mapu, alebo do terária plného miniatúr. Postavy kníh a filmov žijú vždy originálne, ich vnútorný svet je bohatý a hlavne odkrytý nášmu zraku. Vidíme všetko, nazeráme do súkromia fiktívnych i menej fiktívnych, či úplne autentických postáv. Vieme, že XY sa rád prechádza práve o tretej ráno, keď potrebuje uľaviť od myšlienok. Zapáli si cigaretu pod pouličnou lampou a pod dáždnikom pozoruje hmlu nad riekou tečúcou mestom. Spýtal som sa Gabiky, prečo sú v knihách tieto veci také samozrejmé.

- Predstav si, že by som sa šiel prechádzať o tretej ráno. Sám zo seba by som mal pocit, že pravdepodobne nie som v poriadku, že sa správam asociálne. Normálny človek predsa o takom čase slintá na vankúš a sníva sa mu o Pamele Andersonovej, alebo o Bradovi Pittovi (o týchto dvoch sa sníva mne).

- Vieš, Renát, ono je to normálne, ale tebe v tom bráni nedostatok sebavedomia. To je celé – uzavrela Gabriela a pokračovala historkou o tom, ako sa tiež chodila takto prechádzať popri intrákoch v Mlynskej doline, keď začalo snežiť. Bola jedna hodina po polnoci, vo vzduchu poletovali vločky a z úst vychádzala priesvitná para. Viem si predstaviť zmysel takejto prechádzky pre človeka. Vtom stretne slečna svojho spolužiaka, ktorý sa vracia na izbu pravdepodobne z baru.

- Ahoj. Čo robíš?

- Čaves. Prechádzam sa v snehu.

- Si zhulená?

Viete... Na to, aby ste vykonali niečo také, musíte byť v očiach niektorých ľudí pod vplyvom. Nemôžete predsa robiť niečo také len tak, lebo chcete a máte chuť. Nie ste predsa v knihe ani vo filme. Naše stopy by mali viesť chodníkmi rutiny a všetka radosť zo života by sa mala zo súkromnej sféry presunúť do verejnej. Tam, kde sme všetkým na očiach. Najlepšie je to na hromadných mítingoch, kde sa môžeme mlátiť dáždnikmi a nikto nám nepovie, že sme sfajčení. Na Slovensku vedieme takýto zvláštny život závisiaci od názoru suseda, ktorého ani nepoznáme. Vo veľkom sa tu odsudzuje akákoľvek alternatíva, odlišnosť vyznania či národnosti, menšinová sexuálna orientácia. Jednoducho akákoľvek odchýlka od masy, ktorá je vážne sivá.

Nabudúce sa veľmi rád poprechádzam v daždi bez dáždnika aj o štvrtej ráno a budem si pritom spievať Kapura kapura, na kapure rače... Len keď ma chytí nálada niečo také vykonať. Rád taktiež skríknem na toho starého komanča autobusára s kotletami a plešinou za volantom modrej Karosy, ktorý sa nevie slušne správať k cestujúcim. Rád a schuti ho pošlem do análu, aby si odvykol správať sa tak, ako to bolo voľakedy zvykom. Začnem s tým už dnes a nepýtajte sa ma, či som hulil.



Renat Khallo  viac od autora »
Vaše reakcie [87]