Fikcia považovaná za skutočnosť

Hádam najviac komentárov vo filmovej ponuke T-Station prináleží dnes už kultovej snímkeKanibali. Jednotlivé názory sa od seba, pravdaže, v mnohom líšia. Slabšie žalúdky s presne vyhraneným vkusom ho považujú za absolútnu zvrhlosť, z ktorej by sa zaiste povracal aj sám veľký Markíz De Sade, ak by tu ešte medzi nami bol. V súvislosti s nimi podotýkam, že ich vkus s prehľadom rešpektujem a chápem.

Na druhej strane, v tej istej diskusii nájdeme množstvo opačných názorov, ktoré túto snímku nehanobia, ale práve naopak, opodstatnene a právoplatne chvália. Dnes, po 27 rokoch od vzniku filmu, je snáď každému hororovému fanúšikovi nad slnko jasnejšie, že v prípade Kanibalov ide o akýsi nadčasový mýtus, ktorý v rámci tohto žánru jednoducho platí a hotovo.

Konečný dojem z filmu Kanibali sa navonok vôbec nepodobá tomu, čo si pod označením pojmu horor vo svojom vedomí spoločne vybavujeme. Žiadna neznesiteľná symbolika noci za mesačného splnu, žiadni pomstychtiví duchovia túžiaci po neodkladnej pomste, ako to už pri klasických hororoch býva zvykom.

Práve naopak. Filmové rozprávanie nás pomaly, ale isto privádza do akejsi nezvyčajnej atmosféry, ktorá je až podozrivo prostá. Chytľavo patetické melódie Riza Ortolaniho dokonale dopĺňajú úvodné zábery filmu. Slnečný prales a nekonečný ruch veľkomesta plného mrakodrapov a ustavičného zhonu. Dva odlišné svety, v ktorých sa dejová línia oboch príbehov bude permanentne počas celého filmu nepravidelne striedať. Laicky povedané, máme dočinenia s filmom vo filme a práve vďaka takto vystavanej kompozícii sa nekompromisne stiera hranica nášho vnímania toho, čo je reálne a čo je fikcia.

O čo vlastne ide? Skupina štyroch mladých, nič netušiacich odvážlivcov sa vyberie do zabudnutých pralesov Južnej Ameriky nakrúcať autentické svedectvo o živote naozajstných kanibalov. Z ich strany nejde o žiaden seriózny vedecký výskum. Účel ich návštevy je nám hneď od samého začiatku jasný –  peniaze, sláva, prestíž a trvalo sladký pocit istoty v bezstarostnej budúcnosti. Drzosť a vulgárnosť každého z nich iba dokonale dopĺňajú mozaiku spomínaných predstáv a snov. Ako to už v podobných prípadoch býva zvykom, divadlo krutosti sa môže začať.

O naturálne šokujúcich scénach plných násilia a krvi sa rozpisovať nebudem. Predpokladám, že tento film nie je žiadnou neznámou veličinou. Jeho výrazová reálnosť je schopná dodnes vyraziť dych nie jednému z nás. Nakoniec nám neostáva nič iné, iba si úprimne priznať, že v nekompromisnom zobrazovaní reality bol Ruggero Deodato nenapodobiteľný. Je vidieť, že ako dobrovoľný učeň, neskôr asistent réžie u dnes už klasika talianskeho neorealizmu, Roberta Rosselliniho, toho odpozoroval dosť na to, aby vyprodukoval túto ikonu, ktorá sa neskôr stala akýmsi nosným kánonom pre nastupujúcu dekádu, zobrazovaného vo filmovom horore. A dodávam – zobrazovania tzv. hyperreality, efekt ktorej najdômyselnejšie vyvolávajú postrácané amatérske zábery kamery – jediné zachovalé svedectvo po skupine štyroch rituálne zavraždených členoch spomínanej expedície. Tie už však nachádza charizmatický profesor antropológie, vydávajúci sa po ich stopách.

Režisérom imitovaná dokumentárnosť šokujúcich záberov neobišla ani reálne týranie zvierat, ktorého sa štvorica slávou posadnutých ľudí chladnokrvne dopustila. V tomto kontexte môžeme hovoriť o významovom násilí, bez ktorého by film ani zďaleka nebol tým, čím je. A dovolím si tvrdiť, že v súvislosti s filmom Kanibali to platí „hypernásobne“.

Možno to odo mňa vyznie cynicky a hlúpo, a som si toho dostatočne vedomý, ale aj umenie potrebuje svoje obete.

Najpozoruhodnejšie na snímke je, že ani v náznakoch nezostávala v samoúčelne popretkávanom násilí drastických scén. Jeho autentickosť šokuje, ale vždy v rovine zmyslu, teda cielene. Záverečná časť hovorí za všetko. Skupina antropológov, na čele so spomínaným profesorom, dopozerá znovu nájdený filmový záznam, ktorý sa po štyroch brutálne zavraždených Američanoch našiel. A už je každému jasné, kto bol spúšťačom celého masakru. „Rád by som vedel, kto sú vlastne tí skutoční kanibali,“ hovorí v záverečnom vnútornom monológu profesor Monroe.

Kanibali, Cannibal Holocaust. Taliansko – Kolumbia 1980, 98 min.

Réžia: Ruggero Deodato
Scenár: Gianfranco Clerici
Kamera: Sergio D´Offizi
Hudba: Riz Ortolani
Hrajú: Robert Kerman – Prof. Harold Monroe, Francesca Ciardiová – Faye Danielsová, Perry Pirkanet – Jack Anders, Luca Barbareschi – Mark Tomaso
Oficiálna stránka filmu: http://cannibalholocaust.net/