Drobnosti majstrov

Film Ďalších desať minút som od prvého momentu chápal ako zvláštnu výzvu. Sedem renomovaných režisérov sa ojedinelým spôsobom konfrontuje s fenoménom času nielen ako fyzikálnou veličinou, ale predovšetkým ako filozofiou, existenciálnou sondou ohraničujúcou každý príbeh desiatimi minútami v živote konkrétneho človeka. Všetky filmové poviedky sa nám tak dávajú iba čiastočne, v akýchsi úsekoch, do ktorých sú predstavitelia jednotlivých príbehov zasadení priamo a presne.

Film som videl asi päťkrát, možno šesť, teda dosť na to, aby som si uvedomil nevyčerpateľnú rôznorodosť tém, ukrývajúcich v sebe nevypovedateľnú smernicu toho, čo bolo pre oslovených režisérov podstatné a rozhodujúce. Práve z tohto dôvodu je film žánrovo neohraničený. Väčšina poviedok pripomína komorne ladenú existenciálnu drámu, ostatné majú dokumentárny charakter. Do ich centra je postavené ľudské bytie realizujúce sa na pozadí herakleitovského panta rhei.

Partiu jednotlivých príbehov rozohrávajú tóny smutnej džezovej trúbky, ktorá je akousi vstupnou bránou každej zo siedmych častí filmu. Akoby ste boli nepriamym účastníkom filmového koncertu siedmych rôznorodých skladieb, ktoré vo svojej podstate predsa len niečo ústrojne spája. A vôbec teraz nemám na mysli čas, ako nosnú líniu celého projektu. Ten je skôr len akousi tušenou spojnicou, na základe ktorej sa tvorcovia popasovali práve s jeho pominuteľnosťou a konečnosťou.

Z nostalgických tónov sa pred nami začína plynulo, ba až neuveriteľne hladko rozprestierať krátka spoveď jednej lásky, podkreslená ľudovou poetikou vynikajúceho A. Kaurismakiho (epizóda Dogs Have No Hell). V nasledujúcej desaťminútovke sa rozohráva čiernobiela poviedka u nás nie príliš známeho režiséra Victora Erica (epizóda Lifeline) s príznačným názvom Čiara života. Ide o sériu za sebou navrstvených obrazov z prostredia dediny. Celý príbeh nemá žiadnu evidentnú zápletku, ktorá by priamo zasahovala do vzťahov medzi postavami. Práve naopak, precízne zvládnutá epizóda je vystavaná na vnútorne tušenej gradácii a bravúrne pracuje s neurčitým sledom jednotlivých záberov. Asi preto je schopná zanechať v divákovi silný pocit niečoho výsostne ľudského a prívetivého. Jim Jarmusch (epizóda Int. Trailer Night) svojím klasickým rukopisom zachytáva smutný portrét herečky počas desaťminútovej pauzy nakrúcania filmu. Automobilový príves, v ktorom sa krátky dej odohráva, je metaforou intimity a súkromia. Život herečky, ako sa to neskôr ukáže, je však neosobný a času na seba jej zostáva tak málo. Záber, v ktorom herečka pri odchode na pľac zahasí cigaretu priamo v tanieri s večerou, ktorej sa takmer ani nedotkla, hovorí za všetko.

Dokumentárnou cestou sa ubrali režiséri Spike Lee (epizóda We Wuz Robbed) a Werner Herzog (epizóda Ten Thousand Years Older). Prvý z nich sa zameral na politickú kamufláž prehry Al Gorea v amerických prezidentských voľbách s Georgeom Bushom, druhý zas veľmi citlivo sleduje prírodný národ v amazonskej džungli, ktorému hrozí zánik.

Sfetovaný chlapík pod vplyvom LSD, ktorý uprostred ľudoprázdnej púšte nezvláda riadenie, rozmazané obrazy kamery, dôkladne vybratá hardrocková hudba, do toho anjel záchranca v podobe nežnej krásky, ktorá to nakoniec celé príjemne rozuzlí – Wim Wenders (epizóda Twelve Miles to Trona) sa proste nezaprie a vždy je to macher z veľkým M! Posledných desať minút filmu zasvätil režisér Kaige Chen (epizóda 100 Flowers Hidden Deep) nostalgickej túžbe za strateným domovom na periférii mesta.

S určitým odstupom môžem už len skonštatovať, že ide hádam o jeden z najdôležitejších filmových projektov nového tisícročia, ktorý akoby zvečnil spomínanú sériu príbehov do podoby aktuálnej platnosti. Tým iba dokázal, že samotný čas mu už toho na hodnote veľa nepridá, ale ani neuberie.

Ďalších desať minút: Trúbka, Ten Minutes Older: The Trumpet. Veľká Británia / Nemecko / Španielsko / Holandsko / Fínsko / Čína, 2002, film na stiahnutie, 92 min.

Réžia: Wim Wenders, Spike Lee, Aki Kaurismäki, Jim Jarmusch, Werner Herzog, Kaige Chen, Víctor Erice