Chutné sústo, ktoré nenasýti

Čím to asi bude, že si táto štvorica za posledných päť rokov získala takú enormnú popularitu, ba dokonca až kultový status? Indie gitaroviek tu už máme viac než dosť a veľa z nich čerpá práve z toho, čo zaviedli Interpol – jednoduché, no účinné gitarové riffy, stručná, no vynaliezavá basa, chytrá rytmika a vážny, oduševnený, trochu nervózny spev ? la Ian Curtis meets emo. Žiadna z nich však nevzbudzuje toľko pozornosti, ako sa to darilo (a stále darí) Interpolu. Žeby to bolo tým, že Interpol sú vlastne prví a zároveň najviac originálni?

Jedno je isté – keď sa v roku 2002 vynorili z neónovo osvetlených nočných ulíc NYC so svojím debutovým Turn On The Bright Lights, bolo to ako blesk z jasného neba. Napriek evidentným prirovnaniam k niektorým formáciám z 80. rokov, najmä k Joy Division, to bola skôr len estetická podobnosť než akékoľvek plagiátorstvo. Tá nahrávka mala atmosféru. Atmosféru jedinečnú a silnú, akú cítiť z albumov len zriedka a ktorá je práve preto taká vzácna. Bola to temná symfónia plná ozvien a klaustrofóbie (kontradikcia?), veľkomestskej melanchólie a svojskej romantiky. Dva roky nato vychádza Antics, ich druhý album – melodické štruktúry a štýl ostávajú, no akosi absentuje tá povestná atmosféra. Interpol pro forma? Hlavne, že je to ľahko stráviteľné a ešte k tomu je to aj vcelku chutné.

Pre najnovší, v poradí tretí radový album Our Love To Admire sa Interpol upísali major labelu Capitol. Možno sa čudovať kapele, ktorej klipy chodia na MTV už aj v bežnom vysielacom čase, albumy obsadzujú priečky v rebríčku top 5 US Billboard a plagáty s jej štýlovo oblečenými členmi visia na stenách mnohých citlivých adolescentiek? Sotva.

Pozrime sa však bližšie, čo nám tentoraz pripravili. Úvodná Pioneer To The Falls navodzuje monumentálnu atmosféru: starostlivé aranžmá, pribudli nejaké nové nástroje (aha, klavír! dokonca akési synťákové oboe!), ktoré prispievajú k vytváraniu mierne ominózneho ovzdušia. Už pri prvej piesni sa však dostávame k najcitlivejšiemu miestu Interpolu – k textom. Tí, ktorí nerozumejú angličtine alebo sú im texty celkom ľahostajné, majú v tomto prípade výhodu. My ostatní sme nútení tie nešikovné verše nejako pretrpieť (alebo si na ne zvyknúť). Bizarné asociácie sa objavovali už na prvom albume, no v kontexte a pri atmosfére albumu akosi nevyrušovali, ba dokonca prispievali k jedinečnosti celku. Na nasledujúcich dvoch nahrávkach sa však pozorný poslucháč nevyhne miestami trápnym pocitom. Áno, je to tak, ako sa nazdávate podľa názvu, druhý track v poradí, No I In Threesome, inak celkom vydarená rytmická záležitosť v štýle Interpolu, ktorý „zažal jasné svetlá", je vskutku o švédskej trojke. To všetko spievané najvážnejším tónom, na aký sme pri Paulovi Banksovi zvyknutí, sprevádzané veršami ako „Bejbi, stála si pri mne / a život je víno".

Nie je to až také prekvapenie. Neohrabaná, no pôvabná Banksova romantika bola už na Antics nahradená skôr akýmsi nešikovným machizmom, v ktorom bol otvorený sexuálny podtón zasadený do dramatického prejavu. A pribudlo tiež oslovení typu „baby", „lady", „girl“ a pod. Inak to nie je ani na Our Love To Admire. Banksove voľné asociácie, niekde na hranici medzi adolescentným, eroticko-romantickým nadšením a túžbou, a textárskou blazeovanosťou, vyvolávajú často skôr trpký úsmev než pôsobivé obrazy dotvárajúce dojem z hudby. Je to však podobná poetika, akou si Brian Molko získal srdcia mnohých fanúšikov (hej, väčšinou post-pubertálnych a nežného pohlavia) a inak to nie je ani v prípade Banksa, stačí si vygoogliť fóra a blogy, kde sa vrelo diskutujú a interpretujú jeho texty.

Čo sa týka hudobnej stránky, nie je príliš čo vyčítať, ale ani čo vyzdvihovať. Nedejú sa žiadne zásadné zmeny. Naoko piesne plynú v monotónnom duchu, ale je to ten typ monotónnosti, pri ktorom sa každým ďalším počúvaním jemne črtajú obrysy a postupne si možno vychutnávať všetky vynárajúce sa nuansy. Interpol si zachovávajú svoj charakteristický zvuk, celkovo podobný ako na Antics, no tentoraz ešte vyleštenejší, grandióznejší. Basa Carlosa D. si nedovoľuje to čo predtým, zostáva skôr poslušne v úzadí. Banksov hlas znie tiež miestami vzdialene a potlačene.

The Scale je pekná interpolovská elégia, The Heinrich Maneuver ideálny svižný singel (hoci celkovo zaostáva za chytľavosťou Slow Hands či Evil) a Mammoth nadupaná, až nečakane agresívna záležitosť. Rest My Chemistry sa začína skackavo, pridáva sa gitarové sólo, silno pripomínajúce Stellu Potápačku a Banks naznačuje nejasný príbeh o kokaíne, sexe a ľútosti.

Our Love To Admire je veľmi počúvateľná záležitosť. Je stále vydarenejším dielom než čokoľvek od podobne znejúcich skupín ako Editors, The Cinematics, The Departures alebo She Wants Revenge. Je to chutné sústo, ale nedá sa z neho nasýtiť ani po dlhšom počúvaní. Chýba mu niečo, čo chýbalo už predošlému albumu. Silnejšia atmosféra? Posolstvo? Trochu viac úprimnosti? Netuším. Jednoznačne je to však správna voľba pre všetkých, ktorí si chcú vypočuť kvalitný a stále svojský súčasný „novovlnný" indie-rock bez akýchkoľvek vyšších nárokov.

Interpol – Our Love To Admire (Capitol Records – EMI 2007)