Toto je archívna verzia magazínu T-Station, ktorého prevádzka bola ukončená 31.7.2008


:: Uršuľa Retenová | 1.8.2007 viac od autora zobraz všetky

  viac od autora »

Na filmovke sme zostarli o desať dní

Blank

Poznáte ten pocit? Dlho sa na niečo tešíte a keď to konečne príde, nastáva veľké rozčarovanie. Snažím sa vyhýbať myšlienkam na danú vec v nádeji, že takto to snáď dopadne lepšie. V prípade Letnej filmovej školy (LFŠ), ktorá sa usadila v Uherskom Hradišti, som to nevydržala. Spomienkami na minulý ročník som pílila uši širokému okoliu. Mesiac pred začiatkom 33. ročníka LFŠ som si v duchu balila kufre, hľadala ubytovanie, plánovala program a aspoň raz denne niekomu odriekla vetu, ako sa stráášne teším na filmovku. V prípade LFŠ som si bola istá, že žiadne zarieknutie tu neplatí a dni strávené v Uherskom Hradišti ohodnotím na výbornú.

Festival sa skončil. Ako to dopadlo? Kto sa nezúčastnil, môže proste ľutovať. Teda, nie že by som chcela, aby ste tam boli všetci, aj takto nás bolo dosť, organizátori vydali 4 400 akreditácií, ale filmovým nadšencom odporúčam. V reportáži z minulého ročníka filmového festivalu opisujem atmosféru. K faktu, že LFŠ nie je len o filmoch, ale aj o priateľstvách, diskusiách do skorého rána, rozváňajúcich jedlách, hudbe, divadle a čarovnom meste, ktoré na desať dní ožíva, sa nebudeme vracať. Tento rok pohovoríme o filmoch, ktoré by sa mali objaviť aj u nás, ale i o tých, ktoré by sa radšej mohli stratiť niekde v archíve.

Hlavná sekcia 33. ročníka LFŠ – ČLOVEK A STAROBA – sa ďalej vnútorne členila do optimisticky znejúcich čiastkových cyklov ako Múdrosť staroby, Na konci cesty (staroba a smrť) či (Ne)radostná staroba. V tejto sekcii boli uvedené filmy, ktoré načreli hlboko do histórie kinematografie (napr. Posledná štácia od Friedricha W. Murnaua, 1924), až po súčasné filmy z roku 2007. Pestrosť sa týkala aj teritoriálnej šírky, mohli ste vidieť, ako s témou staroby a starnutia pracuje režisér v Japonsku, Poľsku či Kanade.

Z klasických diel by som vyzdvihla hlavne uvedenie Shakespearovho Kráľa Leara vo filmovej adaptácii Grigorija Kozinceva (SSSR, 1970). Film kladie dôraz na obraz, ktorý spolu s originálnou hudbou Dimitrija Šostakoviča vystihuje ponurosť a tragiku námetu. Spracovanie očarilo aj sympatického lingvistu a odborníka na Shakespeara, Davida Crystala. Jeho prednášky uvádzali Shakespearove filmové adaptácie. Zaujímavosťou bolo predčítavanie z textu hry Living on, zaoberajúcej sa vymierajúcimi jazykmi. Program komponoval s rodinnými príslušníkmi, manželkou Hillary a synom Benom. David je presvedčený, že film ako najmocnejšie médium na svete pravdepodobne donúti ľudí zaujímať sa o vec.

Príbehy o starých ľuďoch nie sú príliš vhodné pre moju citlivú dušu, ale v ponuke sa našlo aj zopár úsmevných, ako bola road movie Harry a Tonto (USA, 1974). Keď Harry prichádza o svoj manhattanský byt a stereotypný život, vydáva sa s kocúrom Tontom na cestu naprieč Amerikou. Režisér Paul Mazursky vystihuje svoj príbeh, keď hovorí, že chcel, aby bol jeho hrdina skutočný, bláznivý – skrátka človek, ktorý vo veku sedemdesiatdva rokov je tým, čím býval v dvadsaťpäťke, len je trošku pomalší. Nevyhýbajú sa mu náhodné známosti, sex a mnohé iné radosti života. Ak budete mať možnosť, rozhodne si film pozrite.

 

Ďalším rozsiahlym programom na tohtoročnej LFŠ bol cyklus BRAZÍLSKEHO FILMU a filmy z cyklu KAUKAZSKÝ FILM, teda kinematografia Arménska, Azerbajdžanu a Gruzínska. Uvediem aspoň tie, ktoré by si zaslúžili priestor aj v našich klubových kinách či televíznych programoch. Kto sa úmyselne vzdal predpremiéry Simpsonovcov vo filme alebo sa nepretlačil do premietacích priestorov, mal možnosť vidieť bizarný príbeh o sadistickom hrobárovi, ktorý ovláda malé mestečko a bezbožne sa rúha jedením mäsa počas sviatku. O polnoci odnesiem tvoju dušu (Brazília, 1964) režiséra Josého Mojicu Marinsa dnes patrí k zlatej pokladnici svetového hororu. Dlhonechtový hrobár Zé Do Caix?o sa stal ikonou brazílskej kultúry. Vo svojej čiernej peleríne, šviháckom cylindri a s uhrančivým pohľadom sa zapísal aj v ďalších umeleckých odvetviach – animovaných filmoch, komiksových príbehoch či zľudovených piesňach. V nejednej brazílskej domácnosti je i prostriedkom výchovy detí, ktoré sa správajú vzorne pod hrozbou rodičov, že si po ne príde samotný Zé. Autor, režisér i predstaviteľ hlavnej postavy v jednom, José Mojica Marins, necháva hrobára ožiť v druhej časti Dnes v noci sa vtelím do tvojej mŕtvoly (Brazília, 1967). Zé Do Caix?o, vzkriesený šikovnými brazílskymi lekármi, je posadnutý túžbou splodiť svojho dokonalého potomka a opäť vraždí len preto, aby naplnil svoj cieľ. V súčasnosti režisér dokončuje tretí film svojej série o hrobárovi a snímka sa možno objaví na budúcej filmovke.

Pozornosť diváka si zaslúži režisér Nelson Pereira Dos Santos a jeho tematický diptych Rio, 40 stupňov (Brazília, 1955) a Severné predmestie Ria (1957). V prvom ide o akúsi kroniku brazílskeho veľkomesta z pohľadu najchudobnejších, kde sa mieša humor a melodráma, využíva estetiku biedy, vychádzajúcu z nakrúcania v autentickom prostredí. Druhý príbeh je inšpirovaný skutočným životom muzikanta Zé Ketiho. Hlavný hrdina pôsobí ako učiteľ samby, ktorý po nehode v retrospektíve rozpráva svoj príbeh. Oba filmy neboli prijímané dobovou kritikou, no stali sa predznamenaním nastupujúceho cinema novo. Trocha umenia predsa po Mojicových hororoch nezaškodilo.

Kinematografia štátov bývalého Sovietskeho zväzu je v procese vývoja. Po rozpade bojujú s podmienkami ekonomickými, ale i sociálnymi. Ide o hľadanie identity, budovanie národnej kinematografie. Situácia veľmi podobná našej slovenskej. Optimistický pohľad na gruzínsku filmovú situáciu vyjadril Eldar Šengelaja, ktorý aj napriek faktu, že vzniká jeden film za dva roky, ohodnotil situáciu ako zlepšujúcu sa. Z jeho tvorby by som odporučila film Blankytné hory alebo Nepravdepodobný príbeh (SSSR, 1984). Satirickú story o mladom autorovi Sosovi, ktorý napísal poviedku Blankytné hory alebo Tchien-šan. Niekoľko kópií odnesie do gruzínskeho vydavateľstva, každý si ju chce prečítať, ale situácia sa zamotáva. Kópie sa strácajú, až napokon zmiznú úplne a fragment sa nájde v pivničnom sklade. Sprievodným motívom osudu rukopisu, členeného striedaním ročných období, je záznam postupného rozpadu budovy. Šengelaja okorenil snímku skvelým humorom, ktorý občas dosahuje kvality legendárnych Monty Pythonov. Škola len, že kópia snímky je určená iba pre študijné účely. Pokojne by sa mohla objaviť aspoň v užšej distribúcii a úspech je podľa mňa zaručený. Ďalší film Zbohom, južné mesto bol na LFŠ uvedený ako najlepší azerbajdžanský film za rok 2006. Režisér Oleg Safaralijev prišiel do Uherského Hradišťa predstaviť snímku osobne spolu s ďalším azerbajdžanským režisérom Muradom Ibragimbekovom, ktorý uviedol film Tri dievčatá (2006). Podľa Safaralijeva tvorí súčasnú azerbajdžanskú kinematografiu on a Murad. Mladí autori odchádzajú do cudziny a ani chátrajúce filmové ateliéry nepomáhajú filmovým tvorcom. Snaha natáčať však režisérov napriek tomu neopúšťa.

 

Novinkou na 33. ročníku LFŠ je sekcia CENA JEANA VIGA. Ide o prezentáciu francúzskych filmov, ktoré získali toto ocenenie. Výnimkou v sekcii sú Menzelove Ostro sledované vlaky (ČSSR, 1966), ktoré si vybrala sama predsedkyňa asociácie, Luce Vigová, dcéra Jeana Viga. Tradičný cyklus OSOBNOSTI A VÝROČIA predstavil významné postavy domácej i svetovej kinematografie. Čerstvý, ešte len dva roky starý je cyklus DESAŤ FILMOV, KTORÉ OTRIASLI FILMOVÝM SVETOM.

Uršuľa Retenová  viac od autora »
Vaše reakcie [2]