Hurááá, škola!

Hurááá, škola! Podobnými výkrikmi som demonštrovala svoju radosť minimálne dva týždne pred nástupom do Letnej filmovej školy a desila som sa náhodných frustrovaných školákov, čo cez prázdniny ono zapovedané slovo ani nevyslovia. Nie, vôbec mi neublížili momentálne horúčavy, hoci posledný júlový týždeň to bolo naozaj na nevydržanie. LFŠ totiž nie je škola v pravom slova zmysle. Určite nezažijete stresy a skúšanie!

História filmovky siaha až do polovice šesťdesiatych rokov, keď sa začali uskutočňovať prvé letné stretnutia zástupcov filmových klubov. Od roku 1974 sa pre malebné mestečko Uherské Hradište stalo samozrejmosťou každoročne privítať účastníkov podujatia určeného pre odbornú verejnosť, neustále pribúdajúcich milovníkov filmu, umenia a, samozrejme, dobrého jedla.

Desať dní plných projekcií, koncertov, výstav, pestrých workshopov a sprievodných akcií je filmovou oázou uprostred roka. Hlavným cyklom práve skončenej LFŠ bola téma Človek a príroda. Ďalším pravidelne sa opakujúcim blokom je rozsiahly prehľad nejakej národnej kinematografie, aktuálna bola venovaná Afrike a Kanade. Práve tento cyklus vytvára charakter daného ročníka, podmieňuje výber filmov, hostí i ostatného programu. Dobrú odozvu u divákov majú aj menšie výbery, ako napr. Osobnosti a výročia,  Nový český film, Krátkometrážna tvorba a pod.

LFŠ má za sebou 32. ročník, ja prvý. Spoločnosť mi robili kamaráti – ostrieľaní štamgasti. Ako „bažant“ som ich počúvala asi prvé dva dni. Toľko času bohato postačí na zorientovanie. Počet premietacích miest sa tento rok síce vyšplhal na jedenásť, avšak pri presúvaní sa z bodu A do bodu B nohy neutrpia. Dôležitú úlohu síce zohrávajú orientačné schopnosti jednotlivca, no aj tak sa skôr, lokálpatrioti prepáčia, stratíte v supermarkete ako v Uherskom Hradišti. Atmosféra mesta ma ovalila, rovnako ako 30 stupňov v tieni, hneď po vstupe na jeho pôdu. Bolo to rázne, no oveľa príjemnejšie než horúčavy, ktoré neskôr sprevádzali celú LFŠ. Filmová nálada sa niesla každou ulicou, a kým sme sa dostali do hlavnej centrály (kino Hviezda) na akreditáciu, bola som infikovaná.

Ako každá správna škola, aj tá filmová mala svoj cieľ. Pobaviť a zároveň priučiť. Premietanie uvádzal viac či menej odborný výklad o filme a jeho autoroch. Niektoré snímky predstavil samotný režisér, respektíve scenárista alebo herci, s ktorými ste mohli po filme hodiť reč. Tohtoročná LFŠ mi pomohla vytvoriť si predstavu hlavne o afrických a kanadských snímkach. Filmy čierneho kontinentu, snáď až na jedinú výnimku (Tsotsi, JAR, 2005), sú pre väčšinu „našincov“ ťažko stráviteľné. Strácajúca sa alebo nulová fabula a pomalé tempo často tlačia na vaše permanentne unavené viečka. Jedinou oázou v tejto púšti je hudba ako dominujúca zložka. Naopak, príjemne prekvapila Kanada. U nás možno často podceňovaná kinematografia javorového listu na LFŠ excelovala. Z predstavených snímok cítiť zmes kultúr a orientáciu skôr na európsky film, pričom si dokážu zachovať svoju jedinečnosť. Častým motívom je človek v cudzom svete, či už sa to týka miesta alebo vzťahov, jeho večné hľadanie správnej cesty. Z mnohých spomeniem aspoň pôvabnú režisérku Patriciu Rozemovú (Spev sirén, 1987), živého, charizmatického režiséra a herca Dona McKellara (2000 očami...: Posledná noc, 1998) či enfant terrible, „kanadského Felliniho“, režiséra Andrého Forciéra (Imaginárny príbeh, 1990).
Jeden deň bol venovaný súčasnému slovenskému filmu. Aj vy ste sa pousmiali? Situácia skôr na zaplakanie, ale predsa sa na Slovensku niečo urodilo. Autorský film Zuzany Liovej (Ticho, 2005) alebo dokument režiséra Marka Škopa (Iné svety, 2006) dokázali zaujať a po mnohých „chudobných“ rokoch konečne naše snímky nevyvolávali zdesenie.

Osobitný odsek si zaslúži gastronómia na filmovke. V každej škole sú asi najobľúbenejšie prestávky a ani v LFŠ nemohli chýbať. Jedenie sa stalo rituálom, súčasťou každodenného plánovania programu. Dôležité bolo vybrať si nielen správny film, ale i jedlo. Miestne špeciality, klasické jedlá, klobásky, pizza, sfastfoodovaná ázijská kuchyňa, melón či riadna porcia zmrzliny. A čo je pozitívne, všetko dostupné i pre menej vypuklú peňaženku. Večer sa odporúča nejaké to tekutejšie občerstvenie a príjemné posedenie s priateľmi, pri ktorom sa rozoberajú filmy. Špecialitou bola ochutnávka afrických vín, ktoré však boli pre nás príliš zemité. Nočnými ulicami sa rozlievajú džezové melódie i rytmy bubnov. Pomaly sa schyľuje k novému dňu, mesto pustne a ja nechávam aspoň na pár hodín oddýchnuť svoje oči.

Desať dní filmovej pohody, to musíte zažiť! Budúci ročník LFŠ bude venovaný téme Človek a staroba, z národných kinematografií bližšie spoznáte brazílsku a kaukazskú. Možno to nebude také zlé, ako to vyzerá na prvý pohľad, takže sa tam hádam stretneme.

Ďalšie články zo štvrtka 3. augusta 2006
Juraj Malíček: Keď umrie filozof
Barbora Kardošová: Deti sú preč a na vás to prišlo?
Petra Pappová: Shakirin fešáčisko a hviezda španielskeho popu v jednej osobe