Takk to je teda nádhera!

Ak ste sa náhodou ešte nestretli so Sigur Rós, je práve najvyšší čas to napraviť. Štyri radové albumy, soundtrack plus zopár épečiek, jeden kus lepší ako druhý. Azda to najdôležitejšie pri predstavovaní je spomenúť, že sú z Islandu, takže neznejú ako obyčajná kapela s klávesmi a gitarami. Vlastne ani tak nejde o to, že Jonsi Birgisson na gitare pomaličky ťahá slákom, že spieva veľmi veľmi vysoko, a že ho podporujú všadeprítomné sláčiky. Dôležité je, že atmosféra, ktorú takto vytvoria, vždy funguje ako krásny sen, ktorý s otvorenými očami snívate počas dlhých zimných večerov a pri najbližšej lampe sledujete, ako padajú snehové vločky. Alebo vychutnávate, ako vás hladí východ slnka, či žiariaca pestrofarebná dúha. Tak to bolo v prípade Ág?tis Byrjun, či jej nasledovníka ( ), inak tomu nie je ani tentoraz.

Takk je však podstatne veselší, aj keď pri tejto kapele sa vždy nájde nejaká slza na kraji oka. Zavriete ich a vnímate, ako úvodné intro pomaly prechádza do nasledujúcej Glosoli, vnímate, ako vrcholí gejzírom radosti a následne dáva prednosť zvonkohre a klavíru, aby sa mohol začať ďalší príbeh. Sigur Rós trochu prejasnili a zjednodušili zvuk a je ozaj veľmi príjemné sledovať v pozadí ozveny experimentálneho elektronického EP Ba Ba Ti Ki Di Do. Poteší aj občasná zmena rytmu (Gong), čo u nich nebývalo zvykom, takže z Takk si po prvom vypočutí zapamätáte oveľa viac ako z ich ktoréhokoľvek iného albumu. Z doterajšej diskografie je najpriamočiarejší, najhitovejší a možno aj najlepší. Jednoducho, ak máte radi kapelu, tak mu prídete rýchlo na chuť a budete sa nadchýnať, ako vybuchujú sopky na Islande v Saeglopur a ako sa všetko upokojí a znova vybuchne v Milano. K Sigur Rós neodmysliteľne patrí dokonalý artwork – nedá mi znova nespomenúť ( ), kde namiesto tradičného info a fotiek booklet tvorilo dvanásť prázdnych strán. Piesne v skutočnosti názvy mali, no nápad to bol vskutku geniálny. Takk ako aj Sigur Rós samotní.