Celovečerná filmová hovadina

Film pre recenzenta najhorší z možných. Pozerám sa na to v kine a po desiatich minútach si vravím, že prvýkrát odídem z filmu, za ktorý som riadne zaplatil. Potom si to poviem po ďalších desiatich minútach a potom až do milosrdných titulkov v jednom kuse v čoraz kratších intervaloch. Ale nakoniec ostanem do konca, súc stále znechutenejší po každom prízemnom žarte, po každej zbytočnej scéne, po každom neoriginálnom streotypnom klišé vŕšiacom mizériu tohto príšerného filmu, až k jeho predvídateľnému, prostoduchému a naskrze iritujúcemu záveru. A počas celej hodiny a pol nevychádzam z údivu a čakám, že predsa len teraz sa to už musí zlomiť, teraz sa niečo stane, teraz príde nečakaná pointa, teraz sa naplno ukáže mnohokrát preverený talent jeho tvorcov, alebo, prípadne, keď už ubitý vývojom degradujem svoje očakávania, teraz sa aspoň raz schuti zasmejem, pretože podľa plagátov toto predsa má byť celovečerná filmová komédia. A nič.

Čo sa, preboha, stalo? Kompletné divadlo Sklep na plátne a Tomáš Vorel ako režisér predsa nemohli niečo takéto pustiť pod svojimi menami do kín. Naozaj sa týmto ľuďom zdá byť vtipný chalanisko vytláčajúci si uhry na zrkadlo, vrátnik masturbujúci pri pozeraní porna, alebo postavy navzájom sa kopajúce do zadkov? Musí byť za tým niečo viac, musel som naletieť na intelektuálske meta-dielo, nachádzajúce pravé potešenie v parodovaní samého seba. Film vyzerajúci ako zlátaná primitívna sedlačina niekde medzi Senzi Senzusom a programom na našej stužkovej sa tak istotne len tvári. A Vorel, Šteindler, Hanák, Vávra, Holubová a ostatní tvorcovia sa úžasne bavia, ako všetkých oklamali. Ako nakrútili film ukazujúci, že takto by to vyzeralo, keby to nenakrútili oni, ale trebárs Troška s Rapošom. A teraz sa smejú ľahkovážnym interpersonálnym smiechom, zatiaľ čo diváci sledujú film bez skutočného scenára, formálne hlboko neoriginálny, bez jediného nápadu, a preto zúfalo nudný. Je v tomto pointa, alebo treba radšej dať na úprimný dojem diváka nezaťaženého históriou hlavných protagonistov? Je Skřítek filmovou obdobou Duchampovho pisoára, alebo skôr názorným príkladom absolútnej a ešte k tomu kolektívnej straty schopnosti sebakritickej spätnej väzby?

Rád by som uveril prvej možnosti, už len pre reputáciu celej smotánky českého humoru, čo v tom hrá. Ale aj keby išlo o žart, nikto sa nesmeje. Ak je bližšie k pravde druhá možnosť, tak to celé je proste jedna veľká nepodarená hovadina a ešte k tomu s nasprostastou, primitívnou, vtieravou a dookola sa opakujúcou hudbou dlhodobo trestuhodne precenenej kapely Mig 21.

V každom prípade, nechoďte na to. Pretože ak máte radi Sklep, toto vami otrasie a ak vám je Sklep ukradnutý a do kina sa tešíte, lebo máte radi práve ten prízemný humor, tak je asi deväť miliónov lepších filmov, ktoré vašu prvú signálnu poláskajú oveľa účinnejšie.

Ozaj - celé sa to volá Skřítek, lebo sa tam naozaj mihne nejaký škriatok, ale keby ho odtiaľ vystrihli, tak by zvyšok ostal absolútne nedotkutý, akurát by to celé bolo o dákych desať minút kratšie. A možno potom by som ja mal ten film radšej.

Škriatok, Skřítek. Česko 2005, 90 min.
Réžia: Tomáš Vorel
Scenár: Tomáš Vorel
Kamera: Marek Jícha
Hudba: MIG 21
Hrajú: Bolek Bolívka - otec, Eva Holubová - matka, Tomáš Vorel ml. - synáček, Anička Marhoulová - Anička, Jiří Macháček - řezník, Marika Procházková - řeznice, Ivana Chýlková - mistrová, Milan Šteindler - vrátný, Tomáš Hanák - matrikář, David Vávra – strážmistr
Oficiálna stránka filmu: www.skritekfilm.cz