Profesionálne deformácie sú rôzneho druhu. Keď ide predajca Škodoviek po ulici, podvedome neustále sleduje tváre majiteľov áut a snaží sa zistiť, či sú spokojní. Kaderník sa aj vo voľnom čase zaoberá kritizovaním účesov každého, koho stretne a prípadný spievajúci kaderník si k tomu pridá ešte aj súkromnú hudobnú publicistiku. Ja pracujem v reklame a lezie mi to na mozog presne ako každé iné zamestnanie. Profesionálna deformácia pre mňa znamená, že televízne vysielanie vnímam ako sled reklám prerušovaných nezmyselnými filmami a prechádzka po meste je návšteva výstavy prác mojich známych aj neznámych kolegov a neustále premýšľanie, do akej miery konečný výsledok zodpovedá skutočnej predstave svojho stvoriteľa a do akej miery sa na ňom podpísali klientske pripomienky, zodpovedné za väčšinu toho, čo bežným ľuďom na reklamách vadí. Pochopiteľne, súčasťou prísne servilnej práce v reklame je, že kritiku prác ostatných si každý necháva pre seba. Jednak nikdy netušíte, ktoré vaše slová sa ku komu donesú a v neposlednom rade, toto je presne tá časť priemyslu, kde nikto nevie, pre koho bude pracovať o mesiac a tak rozhodne nie je dobré si to rozhádzať s kýmkoľvek aj zdanlivo nevýznamným. Tým si dovolím vysvetliť, prečo som sa redakciou T-Stationu dala nahovoriť na kritizovanie reklám viditeľných v našich uliciach (proste pretlak, ktorý som chcela už dlho ventilovať) a tiež, prečo to celé píšem pod pseudonymom. Nie, skutočné meno autorky v redakcii neposkytnú, nemusíte sa pýtať.
Všetky reklamy, ktoré tu spomeniem, sú vyberané s úmyslom, aby k nim bolo čo povedať. Presnejšie povedané, aby bolo na nich čo kritizovať z môjho subjektívneho pohľadu. Dávať sem fotky billboardov a povedať o nich, že sa mi páčia a nevadia mi, by asi bola trošku nuda. V prvom rade sú ale moje komentáre výzvou do diskusie, aby ste sa k reklamám vyjadrili vy sami v diskusnom fóre, pretože jediný rozdiel medzi zlou a dobrou reklamou je v tom, ako v konečnom dôsledku zapôsobí na svoju cieľovú skupinu a žiadna kritika od kohokoľvek, viac či menej fundovaného, s hodnotením reklamy nemá nič spoločné. Tak tu je prvých 5 obetí, nebolo ich treba po meste dlho hľadať.
Zázračné pilulky od pána Novotného
Fotka je mierne nezaostrená celkom zámerne. Aspoň si tak ľahšie predstavíte, že idete autom popri ceste minimálne 50 kilometrovou rýchlosťou a zrazu uvidíte tento billboard. Schválne, koľko z malých písmen nahusto natlačených na ľavej strane stihnete prečítať, koľkokrát si musíte billboard pozrieť, aby ste vôbec zistili, aký výrobok to vlastne predáva a v neposlednom rade, koľkokrát máte chuť ešte niečo podobné vidieť? Ďalšia vec je extrémna naivita myšlienky, že tvár Jana Novotného je presne to, čo sa človeku spojí so zdravým životným štýlom, ale keď už ste raz v televízii a rozhodnete sa zbohatnúť predajom vitamínových preparátov, je veľmi lákavé podľahnúť myšlienke, že dokonalú tvár pre vašu kampaň nosíte celý život so sebou. V tejto verzii to vyzerá skôr ako reklama na vlasový gél, bohužiaľ, videla som aj iné verzie, zvlášť tá s Golonkom je pôvabná, už len čakám, kedy sa oslovení záujemcovia začnú „vo vašej lekárni“ pýtať na možnosť zubnej protézy so sexy medzierkou uprostred.
Oci, mám Axu, a vy, pán hlavný, ešte jedno Debouche!
Nech sa na mňa nikto nehnevá, ale slogany začínajúce spojkou „a“ patria do zúfalých prvopočiatkov slovenskej reklamy v prvej polovici 90.-tych rokov. Vyjsť s ním pred ľudí dnes, je z kreatívneho hľadiska blízke trestnému činu. Ale na druhej strane nemám najmenších pochýb, že monumentálne mediálne nasadenie tejto reklamy nakoniec prehluší zlý slogan, extrémne nudný vizuál, uši trhajúce vykonštruované vyznanie „Oci, mám Axu“ v televíznom spote, a ešte aj obsadenie hereckej tváre, ktorá sa väčšine ľudí spája akurát tak s Debouche správne šambrovaným a Elevátorom vystupujúcim z poschodovej torty. Toto je ten druh reklamy, ktorý stavia na tom, že ľuďom z nej proste musí byť úplne zle, aby pochopili, že je vlastne dobrá. Axa je za dva roky po Credit Suisse a Winterthur už tretie meno pre tú istú firmu. Tri veľké rebrandingy v takom krátkom čase sú svetový unikát a nikto mu netlieska viac, ako majitelia agentúr a mediálnych spoločností, ktoré sa na nich zviezli.
No, nie je to úplná blbosť?
Keď už je reč o zlých sloganoch, tak toto je jeden z najhorších, aké som kedy na ulici stretla. „Copywriterské dno“ sa tomu zvykne hovorievať medzi kreatívcami. „No, nie je zlatá“ je presne ten druh „nápadu“, ktorý si proti márnemu odporu všetkých presadí marketingový riaditeľ klienta, pretože mu to v posteli pošepla frajerka do ucha, alebo je to zúfalý posledný pokus po mnohých hodinách práce nad touto jedinou vetou a mnohých jej verziách, ktoré klient za ten čas odmietol. Každopádne ide o kolektívne zatmenie mysle a škodoradostný hurónsky smiech na kreatívnych oddeleniach všetkých agentúr, ktoré s touto reklamou nemajú nič spoločné. V tomto prípade je zarážajúce najmä to, že ide o reklamu spoločnosti, ktorá pri svojej propagácii vždy spolupracuje s najrenomovanejšími agentúrami a veľmi si dáva záležať na všetkom, čo so svojím logom vypustí na verejnosť. Inak tomu vizuálu nič nechýba, bol by rovnako sterilný aj s ľubovoľným iným sloganom, tak prečo práve tento?
Všetci tak trochu žijeme na Liptove
V princípe by tomuto nebolo čo vytknúť. Takýchto billboardov vzniknú každý rok stovky, väčšinou ich robia agentúry, ktoré s reklamou ako takou ešte nestihli prísť do styku, alebo to po kreatívnej stránke kompletne zbúcha priamo človek z marketingu a doma mu to v Photoshope zalomí vlastný syn. Je to nelogické spojenie tváre, ktorej známosť v masovom meradle je blízka nule, s informáciou, že niekam máte dať 2 percentá zo svojej dane, pričom táto informácia je ľahko nahraditeľná ľubovoľnou inou. Mohla by to byť reklama na bravčovú masť, chemický peeling alebo erotický salón a stále by billboard vyzeral rovnako, len by sa mierne zmenil text. Do tohto výberu sa dostala preto, že s logom Komunitnej nadácie Liptov a sloganom „Viem, komu darujem svoje 2%. Liptovu, veď TU žijem!“ je celkom husto vylepená po celej Bratislave. Ako Bratislavčanku ma uráža, že ak niekto chce presvedčiť svojich krajanov, žijúcich v Bratislave, aby mu dali svoje dane, ani sa len nenamáha ten billboard adaptovať, ale rovno dá von verziu očividne vyrobenú pre Liptovský Mikuláš a okolie. Je to diletantstvo, nehovoriac o množstve drzosti, ktorá je na také niečo potrebná. Som zvedavá, ako dlho by v Mikuláši vydržal nepoškodený billboard pýtajúci peniaze na rozvoj Bratislavy.
Začíname s grafickými programami, diel prvý a druhý
Na záver niečo o tom, že dobré agentúry a dobré firmy veľmi dobre vedia, prečo sa oplatí na výrobu reklamy zaplatiť profesionálneho grafika a nielen niekoho, kto sa grafikom stal na rekvalifikačnom kurze zameranom na základnú počítačovú gramotnosť. Oba billboardy sú extrémne hnusné a oba majú spoločné aj to, že hovoria o veciach, s ktorými musia byť spojené veľmi veľké realizačné náklady, takže to naozaj nemohlo byť o tom, že máme malý rozpočet a grafika si nemôžeme dovoliť. Pre Plus 7 dní ako zabehaný časopis, ktorý sám o sebe disponuje síce konzervatívnou a zastaranou, ale vcelku profesionálnou grafickou úpravou je niečo takéto proste han
Tereza Veselská viac od autora »
Vaše reakcie [91]
Dobrý deň, ako na vás pôsobí táto reklama?
Tento hokejový prenos vám prináša...
Reklama a kreativita: nie až také kamarátky
Reklamy, ako by ich jedna mater mala
Ďalšie štyri spôsoby, ako zvrzať reklamu