Do áut s detskými sedačkami, alebo aj bez nich

Dnes štyridsaťročný Adrian Thaws, známejší ako Tricky, vydáva toto leto už dva roky ohlasovaný nový album s názvom Knowle West Boy. Býva smutnou neresťou chalanov, ktorí svojho času udávali tempo svetu za sklenenou škrupinou, nahrávať albumy plné nových piesní, aj keď skôr piesní ako nových. Nezaostávajú ani Adrianovi súputníci ako Massive Attack a ich osamotene stojaci 3D Del Naya, pôsobiaci dnes skôr ako karikatúra EMO stúpencov než ako jeden z tvorcov najzásadnejšieho diela 90. rokov Blue Lines, dokonca ani samotná Trickyho družka Martina Topley-Bird, ktorá vydala síce svoj len debut, ale tiež až v čase, keď jej hudba oblaží nanajvýš na orbite lietajúcu schránku s popolom božského Tima Learyho.

Adrian, ako sa už v posledných rokoch jeho produkcie stalo zvykom, je prudko monotematický a inak napodiv nepôsobí ani singel zvolený ako vlajková loď albumu s názvom Council Estate. Tricky je sociálny a jeho postupy potešia. Toľko k plusom. Čo sa však týka posolstva textu, horšie je na tom snáď už len Chris Martin spolu so svojou chladnou partiou a ich posledným želiezkom v ohni. Adrian sa totiž stále nevyrovnal s tým, že je hviezda a ako taká musí silno žiariť, ale hlavne žiť. Snaží sa síce samého seba ironicky hodnotiť s odstupom a k tomu mu má dopomôcť aj nový spôsob nazerania na tento fakt, akási sebaštylizácia do zlých sociálnych pomerov, niečo na spôsob našej Petržalky (aspoň toľko sa dalo odčítať zo sprievodného prezentačného videa, ktoré by som len s veľkou dávkou veľkorysosti nazval klipom), ale s jeho novým imidžom ? la fanúšik EMF z roku 1991 sa mu to darí len veľmi žalostne.

Nuž vieme, že Adrian to naozaj nemal v živote ľahké. Otca vôbec nepoznal, jeho mama spáchala samovraždu, keď mal štyri roky, a dodnes tvrdí, že z jeho charakteristických šepotavých textov (Joseph, Past Mistake) sa prihovára práve ona. Napriek tomu však Tricky ostáva stále na jednej úrovni a aj keď nepochybne tvorí z plných síl a občas prekvapí postupmi a kombináciami, ktoré prinášajú radosť z nového, umne miešaného so starým (C`mon Baby, Council Estate), svoj tieň neprekročí. Miestami dokonca zbytočne podčiarkuje opršanú trendovitosť ponúknutím priestoru rokmi ošúchaného a nie príliš inovatívneho dancehallu (Veronika, Baligaga).

Tricky je však Tricky. A čo si na ňom cením najviac, je, že ako Tricky neznie nikto iný. Jeho smutne upätý tón a trochu až chorá zaujatosť vlastným osudom, miešaná s výpoveďami jeho kamarátov o rôznych zážitkoch, týkajúcich sa výsostne pocitového prežívania v pomerne banálnych situáciách, je nezameniteľná. Tento album je skvelým potešením pre zakysnutých tridsiatnikov, nostalgicky spomínajúcich na bristolskú revolúciu, brázdiacich bratislavské ulice vo svojich autách s detskými autosedačkami na zadných sedadlách a prípadne aj bez nich.