Z dejín mojich protestov

Pýtam sa, či na svet prichádzame už hotoví. Alebo či si nás to tvaruje až potom. Nie som si celkom istá.

Ako decko som sa najradšej ticho hrávala pod stoličkou, v súkromí. Tam som si kreslila a strihala, čo mi prišlo pod ruku. Našim bolo jasné, že im doma rastie pokojná, hĺbavá umelkyňa, možno návrhárka. Lenže potom ma odviedli do školy, začala som sa viac stretávať s ľuďmi, a našim odtiaľ začali chodiť znepokojivé správy: „Vyliezla z okna na prvom poschodí po fasáde až na školský dvor! Na hodine desiatuje a odmieta prestať! Na hodine sa sústavne udiera s V. Slávikom do tricepsov! V družine mládeže trafila spolužiaka na strome kameňom.“ Vyzeralo to možno trochu hrozivo, ale v podstate išlo len o to, vyjasniť si s ľuďmi určité veci. Predsa mi nikto nebude tvrdiť, že: „Stavím sa s tebou, že nevylezieš z okna až na dvor,“ keď je nad slnko jasné, že sa z toho okna celkom bez problémov vyliezť dá. Pod ním pohodlná rímsa, o meter nižšie veľké mreže na okne na prízemí a medzi nimi ešte veľká ozdobná ružica na fasáde! Alebo že: „Nejedz to jablko, hodina sa už začala!“, keď babka jasne povedala, že jabĺčko sa mosí zjestyt naráz, lebo potom ohnenne a už by ty tak nechutylo. S Vladom Slávikom sme si nič vyjasňovať nemuseli, tam išlo o bežné prejavy náklonnosti. O trafenom z jablone nižšie.

„Je nesvoja,“ utešovali naši jeden druhého, „ešte si nezvykla na kolektív, z toho vyrastie.“ Lenže prišlo horšie. Volali mame, učiteľke v inej škole, že: „Vaša Violka uštedrila súdružke vychovávateľke v družine mládeže buchnát! Alebo tiež: „Vaša Violka si ľahla pred vchod do jedálne a nemôžeme ju odtrhnúť od rohožky!“

Naši si to nevedeli vysvetliť. Ani mne nebolo celkom jasné, čo za inštinkty ma to ženú do takýchto neštandardných situácií. Ale vyhnutia nebolo. Buchnát súdružke vychovávateľke, to bola nešťastná náhoda; vyskytla sa skrátka v nepravý čas na nepravom mieste. S mojím najlepším kamošom Vladom sme vtedy vzali kuchárkam dvojkolesovú káru spred kuchyne, on ešte s jedným chalanom si do nej sadli dozadu tak, aby pekne vyvažovali, keď ja som sa bruchom navalila na rúčku, za ktorú sa kára ťahala, a po družinovom dvore som robila nádherné, akoby spomalené, dlhé plavné kroky. Celkom ako kozmonautka na Mesiaci s lunochodom v pätách. Keď vychovávateľka začala rušiť krásny bezváhový stav a trhala mi káru z rúk, vo vzniknutej kucapaci mi akosi uletela ruka, no. Nič osobné v tom nebolo. Nezaslúžila si buchnát, bolo to jasné aj mne. To som potom aj úprimne oľutovala. S protestným ležaním vo vchode do družinovej jedálne to bolo zložitejšie.

Aj s tým, ako som trafila chalana spolužiaka na jabloni. On ma totiž zosmiešnil. Vzal mi cvičku, čo by samo osebe až také urážlivé nebolo. Ale ja som práve mala na pančucháčoch dieru. Palček mi z nej trčal. Strašná hanba. A on, vylezený na jabloni, sa vycieral, že poď si po ňu, poď, poď! Trafila som ho kameňom do čela nad ľavým okom. Nič vážne, doktor Bauman ani nemusel šiť. Krv tiekla, to áno, ale vinu som necítila. Naopak. Nehovorila som tomu vtedy hrdosť a česť, ale dobrý pocit, že niečo podobné bolo práve ubránené, som mala. Taktiež som raz v družine dostala nezaslúženú poznámku o zlom správaní, strašne nespravodlivú, za niečo, čo urobil niekto celkom iný. Do neba volajúca krivda! Tak som si na protest strčila do nosa guľôčku staniolu od čokolády. Nešlo to von. Zase doktor Bauman. Pinzeta. A potom prišlo moje protestné zaľahnutie na rohožku vo vchode do družinovej jedálne. V čase obeda.

Jeden starší spolužiak krátko predtým na mne zábavnou formou predvádzal takzvané čínske muky. Pred dosť veľkou skupinou divákov mi dával valčeky, čiže kľačal mi na rozpažených bicepsoch a jazdil mi trochu po nich kolenami. To bolo strašne urážlivé, lebo bol ťažký a vôbec nič sa pod ním nedalo robiť. Ani žalovať, samozrejme. Nesmierne urazená som sa na protest vrhla pred dvere jedálne, kam chodievala na obedy celá škola. Aj učitelia. A tí všetci ma potom museli prekračovať. Poldruhej hodiny.

Vychovávateľky ma najprv prehovárali. Potom skúšali zdvihnúť. Nešlo to. Pršteky som mala pevne zakvačené do drevenej rohože. Keď ma skúsili odtiahnuť za nohy, spolu so mnou vytrhli aj rohož. Pod ňou bola diera, síce plytká, ale na vylomenie členka stačila, a tak ma zase priložili opatrne naspäť a skúšali od rohožky odpojiť prštek po pršteku. Nešlo ani to. Po celý ten čas som zaťato mlčala a uprene hľadela cez rohožku ako cez mreže do drobnej špiny a zaschnutého blata v plytkej diere podo mnou. Na otázky som neodpovedala. Nikto nechápal, o čo ide. Ani ja som nechápala. Ale vedela som, že v tej zložitej situácii robím jedinú možnú správnu vec. Nakoniec to vzdali a nechali ma tam ležať, ako dlho uznám za vhodné. Mohla som byť vtedy tak druháčka-tretiačka, a veru neviem, či som potom ešte niekedy v živote bola odhodlanejšia a silnejšia. Spätne sa mi zdá, že som bola pripravená sa do tej drevenej rohože aj zahryznúť, keby sa im podarilo odkvačiť mi od nej prsty. Deti by som rozhodne nepodceňovala!

V tomto, myslím si, som prišla na svet už hotová. Lebo sa tomu vtedy trochu čudovali aj naši. Ostatné som asi nabrala po ceste. Neviem. A spomenula som si na to, lebo včera sme boli s filozofom navštíviť môjho českého tatina, a on nám pri odchode už zase udelil svoju najväčšiu životnú radu. Je ňou v posledných rokoch úplne posadnutý. Že: hlavně si, děti, nenechte od nikoho srát na hlavu! To nám opakuje stále. Asi preto, že on si za starých čias musel nechať.

A my to teraz máme zachraňovať.

Poznámka redakcie:
Autorka textu je vernou a známou čitateľkou a diskutérkou inZinu, ktorý bol predchodcom tohto portálu. Roky odolávala ponukám šéfredaktorky, aby písala pre inZine a neskôr pre T-Station. Radšej si založila vlastný, dnes už tiež neexistujúci trojblog Krivolaká prť.
Až pri príležitosti zrušenia T-Stationu nám dovolila uverejniť kúsok z jej knižky, ktorý nevyšiel ani na Krivolakej prti. Celú knihu Krivolaká prť je ku šťastiu si môžete stiahnuť vo formáte pdf. Kúpiť si ju môžete v Martinuse.