Toto je archívna verzia magazínu T-Station, ktorého prevádzka bola ukončená 31.7.2008


:: Martin Boszorád | 3.6.2008 viac od autora zobraz všetky

  viac od autora »

Vzduchom poletuje anjelské perie

Blank

Anno Domini 2007 uzreli svetlo sveta nášho Satanove dcéry Viliama Klimáčka s nadpozemsky znejúcim podtitulom Mýtus o padlých anjeloch. I keď to v prvom momente možno pôsobí paradoxne, aj názov knihy s anjelskou tematikou môže byť priamo potomkom diabla. Ani argument, že predsa jedni sú hore a druhí dole, by v tomto prípade nemohol obstáť. Prečo? Pretože tí, ktorí sú teraz dole, tam neboli vždy. Kedysi mali svoje teplé miestečko kdesi hore, ale padli a môžu si za to sami. 

Jedného dávneho dňa totiž vzťah anjelov a ľudí, teda učiteľov a žiakov, prekročil akékoľvek morálne medze, aj keď sa tomu vtedy asi tak nehovorilo. A tak sa stalo, že plody anjelskej aktivity medzi populáciou ich zverencov prerástli všetkým cez hlavu. A to doslova, dôkazom čoho je protagonista tohto románu.

Použiť v súvislosti s ním slovo hrdina by bolo viac ako nevhodné, pretože od hrdinu má Tony asi tak ďaleko ako jeho telesná schránka od všeobecne platných ideálov krásy. Povedané na rovinu, je to ozrutná bytosť, ktorá nemá formu bežného človeka, teda ak za takého nepovažujeme bez mála dvesto kíl živej váhy. V dnešnej dobe, keď sa zo všetkých strán valí výstraha so znením Blažený ten, kto chudý je, zatratený ten, čo si dopraje, sa Klimáčkova voľba obsadiť do titulnej roly svojho románu tlsťocha javí ako pomerne nekonvenčný ťah. Odôvodniť sa dá tým, že Tony nie je len taký obyčajný tlsťoch. Je to bytosť, ktorej prirodzenosťou je byť nadmerný a navyše chlpatý, pretože je to obor. Obor zrodený z hriechu smilstva, ktorý bol kedysi dávno dôvodom pádu anjelov.

Podobne ako vo svojej románovej prvotine Panic v podzemí, aj tu Klimáček stavia osud bizarnej bytosti z periférie do pozície absolútne organickej súčasti histórie ľudstva. Ba čo viac, individuálny osud rozhoduje o budúcnosti civilizácie, čo modeluje celú podobu Satanových dcér. Autor totiž rozvíja dve príbehové línie. Jednou je akési novodobé spracovanie starého mýtu o anjeloch, ktorí padli. Tú druhú predstavuje story okolo Tonyho, ktorého život sa rapídne zmení práve v okamihu, keď sa uvedené dve rozprávania začínajú spájať. Vtedy, keď sa nielen čitateľovi, ale v prvom rade jemu samému postupne poodhaľuje, čo s tým všetkým má dopekla spoločné. 

Satanove dcéry majú sedemnásť obrazov. V nich si čitateľ okrem iného môže zalistovať v otcovej knihe, pochutnať na kompóte z rajských stromov alebo pod Aliciným oknom zavoňať mamu. Po vyčerpávajúcej, zato zaujímavej ceste čudesným časopriestorom mu Klimáček umožní okúsiť nekonečnosť slaného oceánu. Poeticky znejúce názvy jednotlivých kapitoliek čítajúceho vťahujú do príbehu hlavne o anjeloch, v ktorom sem-tam zaspieva aj Uriel. To však nie je všetko, pretože anjelské perie ukrýva omnoho viac.

Sám autor v prológu uvádza motív, ktorým dodáva starému mýtu esenciu nového. Satanove dcéry sú aj knihou o nezničiteľnosti kníh, ktoré zhromažďujú padlí anjeli. Práve tí, ktorí ľudskej, logicky vtedy ešte nie civilizácii priniesli písmo. Sú aj o čare a moci fantázie, o krajinách predstáv a mapách snov. Samozrejme, nepodarí sa mi pomenovať všetko, o čom Klimáčkova kniha je, ale je aj o čítaní a písaní. V prvom rade však o tom, čo knihy ukrývajú vo svojom vnútri, o literatúre.

Čítať Klimáčka znamená nenudiť sa. Atraktivitu jeho textom dodáva osobitý štýl, nasiaknutý až rozprávkovou magickosťou, hravým poskakovaním ponad hranicu reálnosti a fantázie a v neposlednom rade groteskná optika, cez ktorú pozoruje a opisuje svet svojich postáv.

Obzerajúc sa späť ku Klimáčkovým starším veciam vo mne však už po prvom prečítaní Satanových dcér rezonuje znepokojujúce tušenie. Čím novší Klimáčkov text, tým menšie nároky kladené na čitateľa. Cesta k Satanovým dcéram akoby bola dláždená postupne silnejúcim cieľom zasiahnuť čo najväčšiu skupinu adresátov. Možno je to celé spôsobené iba tým, že mýtus prosto má byť prístupný čo najširšie. Alebo to je ďaleko poetickejšie a problém je v tom, že prvé riadky napísal Klimáček 6. 6. 2006, čo Satanove dcéry nadobro poznačilo.      

Satanove dcéry – mýtus o padlých anjeloch sú Klimáčkovým príspevkom do svojím spôsobom unikátnej edície vydavateľstva Slovart Mýty.

Klimáček, Viliam: Satanove dcéry. Bratislava: SLOVART 2007. 174 strán



Martin Boszorád  viac od autora »
Vaše reakcie [12]
:: Súvisiace reklamné odkazy
  

?