Šesť dôvodov a prílepok

Aj my tu v magazíne, čo sme neprišli na svet so striebornou lyžičkou v ústach a nezjedli ňou múdrosť sveta, s rukami za chrbtom často bezmocne sledujeme, ako nám veci rýchlo a vo veľkom miznú pred očami. V hudbe je to obzvlášť bolestivé, preto sa nasledujúca rubrika autoterapiou s placebo efektom snaží túto frustrujúcu skutočnosť nepatrne zmierniť. Každý utorok v nej čisto subjektívne vyberáme plus-mínus sedem kusov rôznej hudby, plus-mínus jednu na každý deň týždňa, ktorá by vás z rôznych nižšie (ne)vysvetlených dôvodov mohla potešiť, vytočiť, a, najlepšie, motivovať k vlastnému objavovaniu.

Na Pohodu pôjdem, lebo tam chodím. Ak by som si mal v line-upe nájsť výhradne hudobný dôvod návštevy, hľadal by som tohto roku ťažšie, veď som hudobný ignorant. Nakoniec by som aj tak skončil ani nie priamo pri interpretoch, ale pri ich menách a drobných, s hudbou nesúvisiacich detailoch.

Najväčšia je inak útla Joan Baez, významom, kontextami, kvalitou, ktorú reprezentuje v širších kontextoch pop-music. S ňou sa Pohoda stáva aj výchovným, aj vzdelávacím podujatím. Žena-legenda, vyvracajúca kotlikársku predstavu o folku, ktorý má zmysel len vtedy, ak poslucháč rozumie textom. Slovám netreba rozumieť, hudbe sa rozumie samo, automaticky, spontánne.

King Solomon Burke je velikán „amerických“ žánrov popu (od country cez soul až k funku), ktorý sa najbližšie banálnemu mainstreamu, aspoň v domácom kontexte, dostal v roku 2003 spoluprácou s Junkie XL. Inak prudko precenený album Radio JXL:A Broadcast from the Computer Hell Cabin zdobí len jedna pieseň hodná pamätania, singel Catch Up To My Step, spolupodpísaný práve Burkeom. Iné jeho hity zľudoveli v pravom slova zmysle, pozná ich každý, autora sotvakto.     

Fatboy Slima Normanovi Cookovi nikdy neodpustím. Nie za Pizzamana, za tým dobre že sa zatvorila voda už pred poldruha dekádou, ani pre The Mighty Dub Katz, a len a len kvôli Freak Power, kapele, ktorá sa po dvoch vynikajúcich albumoch (Drive Thru Booty, 1994 a More Of Everything... For Everybody, 1996) nadobro odmlčala, lebo Cook sa zmenil na Slima. A to bol ohlásený nový album. Nech Cook napíše, čo chce, také hity ako Turn On Tune In Cop Out a Can You Feel It? už nevyprodukuje. Tak budem stáť kdesi bokom, počúvať Fatboya a myslieť na časy, keď bolo lepšie. Nemôžem si pomôcť, ale Freak Power bola jednoducho viac hudba.

Svojho času som často premýšľal, či nevychádzajú nejaké výberovky s hudbou k reklamám na Levi’s. Aj kvôli Freak Power, kvôli Shaggymu (Mr. Boombastic), potom kvôli Smoke City (Underwater Love) a samozrejme kvôli Mr. Oizovi, ktorého Flat Beat ma nadchol v reklame s nezabudnuteľným Ericom Flatom až tak veľmi, že som neváhal a kúpil si komplet album Analog Worms Attack dávno pred tým, ako bol v Levných knihách za padíka. Flat Beat bol na ňom vtedy žiaľ jedinou nahrávkou, ktorej som ako-tak rozumel, dnes mám ten album celkom rád a som zvedavý, kam sa Mr. Oizo posunul. Veď o rok to bude desať rokov. Každopádne, ak uvidíte na Pohode chlapíka s plyšovým Ericom Flatom na pleciach, som to ja.

Ivu Bittovú nepočúvam a nemám k nej žiadny vzťah, jej súčasnú tvorbu pokladám viac za pózu ako za regulárne umelecké vyjadrenie. Ak sa teda na ňu na Pohode pôjdem pozrieť, tak si k obrázkom v hlave pustím vlastný soundtrack, bude znieť Balada pre banditu na striedačku s najlepším albumom, ktorý Bittová kedy nahrala – Béla Bartók 44 Duets For Two Viollins.

Nakoniec zostali UNKLE, pre album Psience Fiction, na tých sa normálne a nezaujato teším, tam netreba hľadať ďalší dôvod, ale kto ho potrebuje, tu je klip Rabbit In Your Headlights. Hádam sú to stále tí istí UNKLE.

Prílepok (nePohodový tip nakoniec):

Koncertu Primus sa už nedočkám, posledný album Antipop vyšiel pred deviatimi rokmi, kapela sa síce nikdy oficiálne nerozpadla, avšak Les Claypool už akoby nepotreboval tvoriť nové piesne s ďalšími hudobníkmi, tak sa vrhol na nakrúcanie filmov. Veľká škoda, ľudí s hudobným zmyslom pre humor, navyše takým, že výsledný tvar stále znie ako pieseň, nie je veľa.