First class jazz from USA

Občas sa stáva, že k nám prídu hviezdy džezového sveta. Stáva sa, ale málo. Preto je každá takáto príležitosť z kategórie jedinečných. John Shannon, Dan Brantigan Quartet a Waking Vision vystúpili v utorok 25. 9. 2007 v PKO v Bratislave.

Keď som sa o koncerte dozvedel, vedel som, že tam pôjdem, nech sa deje čokoľvek. Viackrát som totiž už prepásol príležitosť vidieť túto partičku z Berklee College of Music v Bostone, elitných džezmenov, ktorí excelujú pod akýmkoľvek názvom. Podarilo sa a bol som tam. Sála PKO bez sklonu a už viac plná ako prázdna bola trochu sklamaním, ale našťastie niekto objavil, že sa dá (pravdepodobne ilegálne) vyjsť na galériu. Príklad sme nasledovali a odvtedy bolo dobre.

Akcia sa začínala akýmsi podivným promom na nový album gitaristu oboch zoskupení Johna Shannona. Mal so sebou aj vokalistku zvanú Caroline McMahon, on si ale spevácky vystačí bohato sám. Dlhé ťahavé gitarové frázy dopĺňal podobne dlhými speváckymi frázami. Miestami to síce pripomínalo soundtrack z Dawsonovho sveta, či iného teenagerského seriálu, ale kvalitu mu uprieť rozhodne nemožno. Ktovie, možno si ten album, keď vyjde, stiahnem z netu.

Táto časť bola príjemná, avšak stále som pociťoval nutkanie zájsť do bufetu na kofolu a zemiačiky. Mal som pocit, že je to len akési intro, že sa ešte stále len čaká. Dočkali sme sa, po extravagantnom vystúpení prichádza Dan Brantigan Quartet. Koncert sa začína v podstate až v tejto chvíli. Chlapíci to rozbalili vo veľkom štýle. Charizmatický kapelník rozdáva pokyny, kapele to hrá úžasne. Je krásne pozorovať, ako sa excentrický Shannon chytá na ksichtiaceho sa Valihoru, ten sa zasa obracia na Rózsu a kontruje jeho base. Zatiaľ čo na albume je to o atmosfére a vytváraní nálad, tu je to o odovzdávaní energie, radosti z hrania a vytváraní niečoho nového. Zimomriavky behajú, keď počujem konečne naživo to, čo mám z domu napočúvané. Typické, až takmer hymnické začiatky skladieb, ktoré cez zdanlivo nekonečné sóla prechádzajú do industriálneho hluku. V ňom však každý občas vytiahne niečo z hlavnej témy, toho sa chytí a  stavia improvizácie. Sledujem to nadšenie a cítim, ako mi z toho rastie úsmev a začínam mykať hlavou bez rozmyslu podľa vzoru Oskara Rózsu.

Po prestávke opäť Valihora a Shannon, neúnavní mužíci a nový basák Derek Nievergelt. Waking Vision je odlišné. Pôsobí uhladenejšie ako Brantigan, je tu cítiť vplyv Shannona – dlhé plochy, ezoterický nádych, rozjímanie, ale aj vzruchy, nálada sa prelieva z jednej strany škály na druhú. Každý si zasóluje, pre každý nápad je tu priestor. Úžasný moment je vpád Brantigana do uhladenej kompozície. Nastupuje z druhej strany sály a prechádza pomedzi divákov až na pódium, narúša pokoj a strháva so sebou aj ostatných a zasa všetci spolu a každý sám hrajú džez.

Je to asi pôvodne klubová záležitosť, takýto koncert, ale bolo to výnimočné. Za tie prachy to stálo, ba dal by som aj viac. Koncert bol pripravený, profesionálne zmanažovaný, aj keď bolo cítiť, že sme stále na Slovensku: totálna nepripravenosť a neprofesionalita bufetu, šatňa, kde sa platí za kus, nie osobu, sála skôr na stužkovú ako na koncerty.

Občas sa stáva, že k nám prídu hviezdy džezového sveta. Stáva sa, ale málo. Preto je každá takáto príležitosť z kategórie jedinečných. V tomto prípade to tak, našťastie, nie je. Dan Brantigan Quartet a Waking Vision k nám chodia často. Prečo? Dôvodom je Martin Valihora. Nedá mu to a musí prísť aspoň raz za rok naspäť domov a zahrať, aj keď za babku.

Ak budete mať čas, choďte, keď to znova pôjde.

A ozaj, v novembri je avizovaná Hiromi.

Linky: www.danbrantigan.com, www.wakingvision.com