Lži a ich pravidlá

Podvádzali, kradli, ničili život sebe a iným, a teraz sa rozhodli s tým prestať. Osud ich zavial do komunity ďaleko od civilizácie, kde musia stráviť rok a vysporiadať sa s vnútornými démonmi. Všetko, samozrejme, dobrovoľne, nikto nikoho do ničoho nenúti, preto zmenu musia chcieť oni sami. Lenže i v raji sa občas vyskytnú mraky a tie, ktoré sa začnú zbiehať nad abstinujúcimi narkomanmi, vyzerajú riadne nepekne. A čoskoro sa dozvedáme, ako sa hrá podľa pravidiel lží.

Nemám pocit, že by som úvodom k textu prezradil z deja viac, než je zdravé. Fakt, že sa jednoducho musí niečo stať, je totiž jasný už od úvodných scén najnovšieho českého filmu v našich kinách – Pravidlá lži. Celovečerne debutujúci režisér a scenárista v jednom Robert Sedláček zasadil svoj príbeh do komunity abstinujúcich narkomanov, ktorí sa v sebe snažia objaviť lepšie ja, alebo sa aspoň čiastočne vrátiť k tomu, kým boli predtým. Keďže sa s takýmito ľuďmi vždy niečo vlečie, niečo musí zákonite prísť. V tomto smere netreba mať od scenára priveľké očakávania. Postupne sa vynárajú informácie z minulosti viacerých členov komunity a všetko smeruje k finále, ktoré sa síce dá domyslieť už o niečo skôr, ale vôbec to neprekáža.

Pravidlá lži sú totiž na české pomery netradičným a zároveň výnimočným filmom. Preč s láskavými pohľadmi do minulosti či jednoduchými tínejdžerskými komédiami! Pravidlá lži plávajú v iných vodách a sú natoľko neobvyklé, že je Jiří Langmajer, ktorý inak pre masy hviezdi v českých televíznych seriáloch, tam môže pôsobiť ako päsť na oko. Ale len do momentu, než si film skutočne pozriete. Ním zahraný Milan je cynický frajerík, ktorý od začiatku preberá dirigentskú paličku a celý film si omotáva okolo prsta. Hoci si režisér pri výstavbe deja vypomáha nováčikom v komunite narkomanov Romanom a prostredníctvom jeho vstupu sa aj divák môže oboznámiť jednotlivými postavami a pravidlami, podľa ktorých fungujú, práve Langmajerov Milan sa rýchlo stáva hlavnou figúrou filmu.

Žiadalo by sa aspoň tematicky prirovnať Pravidlá lži k staršej českej snímke Anděl Exit (2000) Vladimíra Michálka. Slabší scenár vtedy vyvažovala priam psychedelická kamera Martina Štrbu, ktorá šla v línii drogových zážitkov postáv. Pravidlá lži majú dejový posun, pretože ich figúry už prešli drogovým peklom, a tak je aj samotné tempo rozprávania príbehu pokojnejšie a plynulejšie, no na druhej strane to filmu neuberá na pôsobivosti. Sedláček dokáže vyvolať dusnú atmosféru bez výpomoci kamerových fines a prirovnať by som ho mohol k pomalému zostupu do jazera. Najskôr ste v ňom po členky, potom po kolená, po pás a zrazu prásk – ste v tom až po uši. Udalosti sa vynárajú všade naokolo a atmosféra hustne. Scenár obsahuje niekoľko naozaj silných scén, za ktoré zrejme vďačí fakt, že Sedláček ho písal na základe skutočných udalostí. Čo mu už ide trochu horšie, sú repliky postáv, ale snáď časom získa väčšiu zručnosť.

Vedľajšia dejová línia Pravidiel lži je trochu detektívna. Mám pocit, že ak by sa Robert Sedláček rozhodol nakrútiť niečo v detektívnom či možno aj trilerovom žánri, nebol by to márny pokus. Má na niečo podobné talent. Zatiaľ odporúčam návštevu Pravidiel lži a dúfam, že ich nebude treba príliš naháňať, pretože napríklad v Čechách trestuhodne prefrčali kinami nenápadne. A keď sa o nich ľudia dozvedeli aspoň ústnym podaním, boli už preč.

P.S.: Jednu z postáv stvárnila Zuzana Fialová, ale ak ju aj na plátne prehliadnete, nič sa nestane, pretože je tam fakt len zlomok sekundy. A sedí v aute.

Pravidlá lži. Česká republika, kino, 2006, 115 min.

Réžia a scenár: Robert Sedláček
Kamera: Petr Koblovský
Hudba: Tomáš Kympl
Hrajú: Jiří Langmajer – Milan, David Švehlík – Roman, Martin Stránský – Zdeněk, Klára Issová – Monika, Jan Budař – Filip, Jaromír Dulava – Ruda
Oficiálna internetová stránka: http://www.ceskatelevize.cz/specialy/pravidlalzi/