Leto je čas, keď si každý vyberá zaslúženú odmenu za to, že celý rok bez reptania žil svoj bežný stereotypný život. Pustí sa do listovania katalógov cestovných kancelárií a plánuje dobrodružné povaľovanie sa na pláži v osvedčených alebo menej osvedčených dovolenkových destináciách, podľa momentálneho stavu bankového konta. A potom raz, keď sa vracia domov vlahým letným večerom, voňavý vánok priveje spomienku na dávne leto, skutočne dobrodružné a prežité a zaryté do špiku kostí, aj keď zapadnuté kdesi v zaprášenom a nenavštevovanom kútiku pamäte. Príde domov, naleje si ďalší pohár vína, vytiahne staré denníčky a pustí si v hlave vyblednutý, popraskaný, farebný film spomienok.
Otvorený lístok k pankáčke anarchistke Pippi Dlhej Pančuche
Bolo to leto pred desiatimi rokmi. Po tom, čo sa v mojom živote odohrala tragédia, ktorá znamenala definitívny koniec môjho dovtedajšieho a úplne nový začiatok samostatného života. Ešte som sa nevedela spamätať z konca toho starého a rozhodnúť sa, čo s tým novým. Mala som vysokoškolské prázdniny, tak som zbalila batoh a utiekla od reality a akéhokoľvek rozhodovania sa preč.
Zakúpila som si otvorený lístok do nemeckého Hannoveru. V blízkom mestečku Hameln, známom hlavne povesťou o Krysařovi, bývala moja kamarátka Swintha. Zoznámili sme sa rok predtým, keď sme spolu pracovali v dobrovoľníckom kempe v Londýne. Swintha bola pestrou zmeskou pankáčky, anarchistky a Pippi Dlhej Pančuchy. A je pravda, že neraz som sa v to leto cítila ohromenejšia ako Tommy a Annika dohromady.
Hneď v prvý deň som si zafarbila svoje vtedy dlhé vlasy na červeno a prečudesné prázdniny sa mohli začať. Robila som veci, ktoré by ma za normálnych okolností nepostretli ani nenapadli. Kľučkovala som s bicyklom pomedzi spustené závory na železničnom priecestí. Na bicykli, na ktorom som nesedela od detstva, keď som sa naučila ako-tak udržiavať rovnováhu a prejsť na ňom u starej mamy bez pádu aspoň do dedinského obchodu na rohu. Zúčastnila som sa pankerskej opekačky v squattovanej záhrade (opustenej a nelegálne obsadenej) s pľutím ohňa a žonglovaním s fakľami. Würsty sme neopekali, keďže to boli všetko vegáni alebo vegetariáni. Prekladala som študentom lingvistiky na Hannoverskej univerzite slová z trička Slovak For Beginners ako žúžoľ, frajerôčka, fujarôčka, peľasť a žartiar.
Dystopia a Bukowski s oranžovou ofinou
Čoskoro nám však Hameln začal byť primalý. Rozhodli sme sa, vlastne Swintha sa rozhodla, ja som sa nechala proste unášať prúdom udalostí, že pôjdeme do Londýna. Mám Anglicko a Londýn rada. Tak som šla. Cestou sme sa zastavili v Osnabrücku, kde mala koncert kapela Swinthiných kamarátov s názvom Dystopia. Vraj opak utópie. Zdalo sa mi to strašne cool, tak som nepátrala, čo je to za blbosť. Cestovali sme vlakom. V Nemecku vtedy platil takzvaný Schönes Wochenende Ticket, ktorý umožňoval piatim ľuďom cez víkend jazdiť osobným vlakom po celej krajine za minimálnu cenu. Samozrejme, že my sme si ho nekúpili, ale vždy sme našli niekoho, kto ho mal, a pridali sa k nemu.
Koncert v Osnabrücku bol veľmi hlučný a veľmi pankáčsky, obsahoval aj číslo s fakľami a pľutím ohňa nacvičené v záhrade na opekačke. Majiteľ krčmy, kde boli okrem drevených lavíc obložené drevom aj steny, pripravil štyri vedrá vody a inak neprotestoval. My ako gruppies sme mali drinky zdarma, sedela som vzadu a popíjala kolu-rum, pretože pivo som v tom čase zo zložitých psychologických dôvodov nepila. Zoznámila som sa s vysokým a chudým chalanom so svetlými vlasmi a s jasno oranžovou dlhou ofinou v štýle pankového mohykána. Volal sa Mario Bukowski, bolo to jeho skutočné meno a písal básne. Vymenila som s ním zbierku jeho básní za pivo a celý večer sme sa poflakovali po meste a rozprávali sa lámanou angličtinou (ja som nevedela dobre po nemecky a on dobre po anglicky). Vždy som mala slabosť na vysokých cudzincov s poetickou ubolenou dušou, až kým som neprišla na to, že nič z toho nie je vhodné pre praktický život. Ale vtedy, na barovej stoličke v najmenšej krčme na svete (tvrdila reklama), som to ešte nevedela.
Není láska – není pizza
Osnabrück je mesto kostolov a zvonov, takže sme pomerne skoro ráno vyrazili na vlak, aby sme ušli rannému nedeľnému niekoľkohodinovému koncertu pre sto zvonov. Dopracovali sme sa až po belgickú hranicu, dostopovali sme do prvého mesta v Belgicku – Li?ge, Swintha sa tam chcela zastaviť a pozdraviť známych v squate. Ale našli sme tam iba jedného chalana z Moravy, ostatní odišli na pankový koncert. S láskou a nadšením, tipujem, že to mala na svedomí tráva, čo neustále hulil, nám urobil večeru a dodnes si pamätám jeho výrok – Není láska – není pizza. Večera chutila skvele.
Do Londýna sme sa dopracovali stopom okolo pol tretej nadránom. Posledný vodič, ktorý nás vzal z obchvatu do mesta, bol Etiópčan s veľmi africkým prístupom k ženám, takže nám nedovolil navigovať ho podľa mapy, aby sme sa dostali tam, kam sme potrebovali. Zato nám vykladal, že peniaze sú dôležitejšie ako priatelia. Na to mu Swintha odsekla, že priatelia sú lepší, lebo v prípade núdze im môžete odhryznúť ruku. Vystúpili sme a našli kemp, kde sme pracovali v lete pred rokom. Ráno som zavolala kamarátovi Jerrymu, ináč Jarovi, ktorý v Londýne pracoval ako au-pair. Stretli sme sa v centre v parku a spravili si piknik na zvítanie.
Načierno, na gayov a bez mäsa
Celý pobyt v Londýne zostal pre mňa technikolorovou, slnečnou (áno, na počudovanie), šialenou skladačkou dvoch prelínajúcich sa svetov. Pohybovala som sa medzi Swinthiným svetom squatov, divokých koncertov, vegánskych kaviarní (tiež v squatoch) a organizácií bojujúcich proti globálnym spoločnostiam na juhu mesta a Jerryho svetom priemernej rodinky zo strednej vrstvy, pravda trochu uletenej, keďže obaja rodičia boli umelci a nevadilo im, že za au-pair majú dlhovlasého homosexuála, v severozápadnej časti Londýna. So Swinthou sme chodili zbierať zeleninu a ovocie, keď sa skončil trh. Čo trhovci nepredali, proste nechali tam a my sme z toho varili večeru vo 121 café v Brixtone. Načierno sme sa vozili v metre, lebo podľa jedného plagátu v squate sa cez závoru na jeden lístok mohli do metra dostať až 4 ľudia. Jeden deň sme trénovali, ako sa prešmyknúť za niekým do metra, kým sa závora zatvorí a potom sme to praktizovali pravidelne a naostro. Skoro ma zlynčovali, keď som do jedného squatu doniesla mliečnu čokoládu Cadbury’s – nebola vegánska! Roznášali sme letáky pre organizáciu McLibel, ktorá bojovala proti McDonald’s.
S Jerrym sme sa starali o dvoch chlapcov, chodili sme s nimi do parku a na nákupy, varili sme im obed a hrali sa s nimi. Večer sme vyrazili na pivo (ja som pila cider – jablkový mušt s nízkym obsahom alkoholu) alebo do gay klubu. Oslávila som s ním narodeniny, daroval mi ružu a návštevu predstavenia muzikálu Jesus Christ Superstar. Sedela som na sedadle s mierne obmedzeným výhľadom (bolo lacnejšie) a užívala si najlepšiu narodeninovú oslavu celého môjho dovtedajšieho života.
Falošný lístok a pravá láska
Swintha odišla naspäť domov, ale ja som ešte chcela ísť s Jerrym na pár dní k moru. Dostihla ho však všadeprítomná odvodová komisia, vyhrážala sa mu Interpolom, a tak musel ísť na Slovensko vysvetľovať, ako to, že ešte neodslúžil povinnú vojenskú službu. A dohodnúť si termín nástupu na civilnú službu. Ostala som v Londýne sama ako prst. Slnečné dni sa skončili, začalo pršať, a tak som sa rozhodla, že je
Linda Palková viac od autora »
Vaše reakcie [4]