„Ja som ešte v Taliansku nebola,“ nadhodila kamarátka, keď sme vyberali letnú dovolenku.
„Ver mi, nebude sa ti tam páčiť. Poďme radšej do Chorvátska alebo hocikam. Do Talianska už nikdy nepôjdem.“ Farbisto som jej vymaľovala moju skúsenosť v Lignane, kde sme za kopu peňazí dostali iba malú splesnivenú dieru pri rušnej výpadovke. A keď sme boli od tamojšieho partnera našej agentúry žiadať výmenu, povedali, že oni s tým nič nemajú, nebudú sa s nami baviť a na posilnenie svojich argumentov na nás zavolali karabinierov. Karabinieri prišli, pofešákovali sa, pousmievali, prikývli obom stranám a odišli. Cestovku potom zozobal kŕdeľ exekútorov.
„Ale ja som ešte v Taliansku nebola,“ zatiahla znova a na perách sa jej chvela nevypovedaná výčitka, že ona nesmie rozhodovať nikdy a o ničom.
Beee. Zlyhala som pri pohľade na ten jej detský ksichtík a oprávnený komentár, že vzdelaná žena v jej veku a postavení by mala vedieť, čo chce, a ona chce Taliansko. Jej nadšenie bolo horšie ako herpes.
„Vyberieme niečo lepšie, nebudeme šetriť, keď si chceme dopriať, neboj,“ šveholila, listujúc v katalógoch.
Malo mi to byť podozrivé, ako sa neskutočne tešila. Nakoniec sme však vybrali pekný rodinný hotel s bazénom a plavčíkom, v meste ani malom ani veľkom, s kusom histórie i moderným centrom, s peknou plážou a promenádou.
Po 18-hodinovej ceste nás z autobusu vysypali o piatej ráno a nechali pred dverami hotela. Napriek ceduli, že ubytúvajú až od tretej, nás recepčný pozval dnu, uvaril kávu, uložil batožinu a ako-tak osviežené nás vypustil do mesta aj s poučením, čo asi môžeme do tretej stihnúť. Poobede sme dostali izbu, peknú, čistú a voňavú.
„Ako to, že my máme papierový obrus a tamtotí normálne?“ opýtala sa kamarátka, keď sme si sadli do reštaurácie k trojchodovej večeri.
Poobzerala som sa po ostatných hosťoch – prevažne Nemcoch. „Čo ja viem, novým asi vždy prestierajú papierové. Hádam chcú vedieť, či neokydáme stôl.“
„Ja si vyprosím, aby so mnou takto zaobchádzali!“ sipela priateľka. Našťastie, nevedela ani po taliansky, ani po anglicky a jej nemčina na takýto citový výlev nepostačovala. „Vari si nemyslia, že neviem používať príbor?“
Ďalej rozvíjala tému v slovenčine, a tak mi prestalo chutiť, aj keď by som prisahala, že to jedlo bolo pôvodne dobré. Našťastie sa nám podarilo nerozliať, nerozsypať a na druhý deň nás už čakal damaškový obrus.
„Pasta?“ opýtal sa ďalší večer Massimo, keď roznášal predjedlo.
„Nie, neprosím si,“ hovorím.
„Ale ani včera si nejedla. Dnes som varil ja,“ pochválil sa.
Od sympatického recepčného sme sa už dozvedeli, že Massimo je vyučený kuchár, študovaný hoteliér a „čakateľ“, teda len čo papá zloží opraty a nechá celý podnik synovi. „Nie, ďakujem, ja cestoviny nemám rada.“
Massimo neveriacky vyvalí botticelliovské oči a pohľadom „Ty-nechceš-moje-cestoviny?!“ obíde nemeckých stolovníkov, zdolávajúcich vrchovato naložené taniere.
„No dobre,“ uľútostilo sa mi ho. „Daj mi dva makaróny, nech ochutnám.“
Dedič malého impéria je urazený na smrť – to som už mohla radšej odmietnuť. Ale prianie mi splní a dôstojne odkráča k vďačnejším stravníkom.
„Nejako si ťa ten čašník obchádza,“ zavrčí priateľka do svojho makaróna. Zahryzne doň ako do nepriateľa, až vystriekne červená šťava, musím uznať, že dobrá. Viem, prečo sa hnevá. Massimo je sám na zahryznutie, odo mňa o pol hlavy nižší, ale od nej o pár centimetrov vyšší, teda akurát.
„Nechaj si ho,“ navrhnem, a už mi neberie ani dusená hovädzina.
„Pche, obyčajný kuchár!“
Na pláži nás otravujú chlapci. Počerní, semitské rysy a ostražitý pohľad robotníka, čo je tu načierno, sa skryť nedajú. Snáď si myslia, že si polepšia známosťou s bohatými cudzinkami. Nemôžeme sa ich zbaviť, neveria, že neviem po taliansky, keď im tak dobre – podľa nich – rozumiem. Jednostranná komunikačná bariéra. Hovorím ďalšími troma románskymi jazykmi, a tak čo-to zachytím, no vysvetliť im nedokážem nič. Trochu poľavia, keď padne medzinárodné slovo „polícia“, ale to už sme zbalené a utekáme na verejnú pláž.
„Strašné, poriadny človek si tu ani nemôže zložiť uterák,“ frfle kamarátka. „A ty si sa s nimi ako dlho vybavovala! A smrdeli,“ dodáva, aby potrela moje protesty.
A verejná pláž je špinavá, samý ohorok a vrchnák od piva a sem-tam pichľavé semeno akejsi trávy. A voda plytká a vetrolamy príliš blízko, aby sa dalo poriadne zaplávať. A plavčíci vôbec nie sú ako tí krásavci z bejvoču, vlastne šviháci sú, ale žiadne tehličky na bruchu, teda možno ich aj majú, ale nosia taký hlúpy úbor od krku až po členky, aby náhodou nenavádzali zahraničné turistky na hriešne myšlienky. A s nikým sa nebavia, presne ako ten junák pri našom bazéne, a veru kto by sa bavil s obyčajným plavčíkom, veď to je pod našu úroveň, nie? Na vedľajšej deke leží pri svojej mamičke náš štyridsaťročný hotelový sused, zvädnutý vyblednutý Bavorák natretý faktorom 60. Poškuľuje po nás, slinky mu tečú z tej strany, z ktorej sa mamička nedíva, kamarátka by aj vyslala povzbudivý úsmev, ale pohľadom jej poviem: „Čo ti šibe?“ nenápadne sa zdvihneme a ideme do mesta.
Nakupujeme. Tu kávička, tam drobnosť na pamiatku domov. Mám už plnú tašku a prázdnu peňaženku, len kamarátke ešte „čosi“ chýba, niečo, niečo úžasné, čo by zapôsobilo... na brata. Svojho brata miluje, ale až tak, aby sme si museli do druhej v noci – v letoviskách sa zarába – drať nohy po kolená, to je na mňa veľa. Kúpi to „čosi“, dúfam, že je spokojná, lebo na druhý deň odchádzame.
„Ideme na nákup,“ budí ma v posledný deň. Rada by som sa ešte trochu počvachtala v mori, veď preto sme sem prišli, pokvákala so sympatickým recepčným, ktorý nám zvykol odporučiť, kde je čo lepšie a ako sa nemáme nechať obabrať cenami pre nemeckých turistov. „Veď sme nakupovali včera.“
„Ale ešte nemám darček.“ Vyslovila to ako DARČEK, aby som pochopila, že chce DARČEK. Pre brata.
Stískam zuby, ako som sa už naučila počas týždňa. Chodíme po celom meste, nakukujeme do tých istých obchodov ako deň predtým, kde nič nemali, ale čo keď budú mať „niečo“ práve teraz. Nohy ma bolia už odvčera, sandále nie sú najvhodnejšou obuvou na celodennú prechádzku, ale ostatné veci už mám zabalené a uložené v sklade, pretože izbu sme museli uvoľniť. Podvečer začne pršať, mám toho dosť a zavelím návrat do hotela.
„Už nechoďte von, veľmi prší,“ radí nám recepčný, keď vidí, že kamarátka zasa stepuje pri vchode.
„Musím ísť dačo kúpiť,“ zahlási kamarátka.
„Tak choď. Ja nejdem. Nechce sa mi celú noc sedieť v autobuse v mokrých rifliach. A recepčný tiež hovorí, že je to blbosť.“
„Nebudem počúvať nejakého hlúpeho recepčného!“ zvýši hlas. „Ty so mnou musíš ísť!“
„A prečo?“
„Lebo ja sa sama večer bojím. Potrebujem teba a tvoj dáždnik! “
Nebola ďaleko k hysterickému záchvatu, a tak som šla. Premokli sme na kosť a nič sme nekúpili. Cestou v autobuse sme sa každá chúlili na svojej strane dvojsedadla a až domov sme si nepovedali ani slovo. Ani potom, ani na druhý deň, ani o mesiac.
O dva mi zavolala, či môže prísť. Súhlasila som.
„Chcela som sa ťa opýtať, či by sme sa cez to nemohli preniesť,“ navrhla pri kávičke.
A potom mi to porozprávala – okľukou, v náznakoch, pretože rovno je niekedy ťažké. Našu dovolenku si naplánovala, aby sa vyliečila lásky k mužovi, ktorý bol pre ňu z takého či onakého dôvodu nedostupný. Chcela na neho zabudnúť, odpútať sa.
„Ale v skutočnosti si tam chcela ísť s ním a nie so mnou,“ pomyslela som si, no nahlas som to nepovedala, lebo som v
Alexandra Pavelková viac od autora »
Vaše reakcie [12]
| :: Súvisiace reklamné odkazy |
|
|