Dovolenkujte s deťmi, poznačí ich to!

Odkedy sa pamätám, všetky letné dovolenky sa mi od detstva až doteraz páčili. Zámerne hovorím, že letné, pretože tie zimné boli väčšinou spojené s kosou a lyžovačkou s rodičmi. Musela som sa od rána navliekať do niekoľkých vrstiev oblečenia, potom sa v tých vrstvách nešikovne prezúvať do zamrznutých lyžiarok, niekoľkokrát za deň si tie vrstvy odmrznutými prstami zvliekať v lesíku pri zjazdovke s lyžami na nohách, aby som sa mohla vycikať a po lyžovačke vždy okrem úľavy zažívať pocit, že moje vlasy pod lyžiarskou čiapkou celkom zmenili svoj cieľ byť vlasmi na hlave a premenili sa na niečo nestále a veľmi podozrivé. Najmä v čase blížiacej sa puberty bol tento poznatok deprimujúci. Ako dieťa som nechápala, prečo sa dobrovoľne celá rodina odsúvame v čase voľna do zamrznutých oblastí, kde sa nedá dobre a bezpečne chodiť, šoférovať, zaparkovať a celkovo v pohode a v teple existovať. Vždy mi bolo zima a najviac som neznášala, keď sa mi na sklznicu lyží lepil sneh, keď nefungovali ratraky a bolo treba upraviť svah vyšliapaním na lyžiach a keď prišli autobusy s maďarskými turistami, ktorí sa predbiehali v rade na vleky.

Z jednej takejto dovolenky mám dokonca traumatický zážitok, keď nám pod kolesá auta vbehol pes, ktorý sa obzeral za druhým psom. Boli to blbé dedinské psy, čo mali radi snehové naháňačky, ibaže ja som bola kynológ a počula som, ako pod naším neovládateľným autom skučí ten nešťastný nepozorný pes. Kričala som na otca dosť hystericky, aby zastavil, čo, pravdaže, nebolo veľmi jednoduché, pretože auto sa kĺzalo v hlbokých snehových koľajach. Pes nakoniec vybehol spod nášho auta, asi sa tiež trochu pokĺzal a bežal po zasneženom poli preč akoby nič. Zato ja som vystúpila a odmietala som nasadnúť späť, obviňujúc otca, že je vrah psov a že ten pes išiel práve zomrieť na svoj dvor s vnútornými zraneniami. Na chvíľu sme zablokovali príjazdovú cestu k lyžiarskym svahom, pretože som márne hľadala krvavé stopy v snehu.

Dovolenkujte s deťmi, poznačí ich to
Prvé letné dovolenky s rodičmi boli super a tradične patrili Balatonu a Maďarsku. Keďže bol hlboký socializmus, najnapínavejšie chvíle sme zažívali na hraniciach, kde sa moji rodičia vždy začali správať veľmi neprirodzene, aby boli nenápadní. Človek si nemohol byť istý ničím, pretože každé cestovanie v tom čase bolo veľmi podozrivé. Pamätám si, ako raz v tropických horúčavách colník prinútil otca, aby si obliekol košeľu, lebo vraj svojím holým hrudníkom, ktorý mal schovaný za volantom, znevažuje prácu československých socialistických colníkov.

Z roka na rok sme boli v istých veciach ako rodina odvážnejší, a tak sa stalo, že sme dokonca prepašovali dva páry lyží značky Atomic na streche auta zabalené vo windsurfingovej plachte. Prázdniny na Balatone sa mi skrátka páčili, aj preto, že som konečne prišla k nejakým novým pohľadniciam psov, keďže tie československé som mala asi všetky. Okrem toho som si domov priniesla nejakú odevnú vychytávku, o ktorej mi moja babička – vedúca v detskom textile na Slovensku – vždy šepkala s iskrou v oku, že takú nebude mať v mojej triede nikto. Oranžové froté šaty a rifle na cvoky tento mýtus absolútne potvrdili. Balaton mal teda od útleho detstva čo robiť s mojím egom. Treba povedať, že sme bývali vďaka pokrvným príbuzným z babičkinej strany v neďalekom vysokoškolskom internáte a ja som si myslela, že takto vyzerajú všetky dovolenky – plné černochov a dlhých prázdnych chodieb, v ktorých boli kuchynky a zvláštna aróma rôznych exotických špecialít. Na internáte totiž v lete zostávali iba zahraniční študenti chemickej fakulty a my. Páčila sa mi tá zvláštna tichá vedecká atmosféra.

V osemdesiatych rokoch sme boli dokonca dvakrát po sebe na dovolenke v Juhoslávii. Bývali sme v autocampingu Borik pri Zadare a dodnes si pamätám náš dvojspálňový stan, plynovú bombu a špeciálny kuchynský cestovný kufríček, v ktorom bolo všetko z umelej hmoty. V tých časoch som asi prvýkrát počula moju mamu hovoriť neslušné slová, keď sa ohnutá niekoľko hodín skláňala nad plynovou bombou a zoškrabávala z cestovnej hliníkovej panvičky kúsky palaciniek. Všetko sa mi tam páčilo – vôňa borovíc, more, aj barbina, s ktorou sa hralo dievčatko vo vedľajšom stane. Bolo z Rakúska a dovolenkovalo s rodičmi v rozprávkovom stane trikrát väčšom, ako bol ten náš. Jej otecko bol poštár a ukazoval môjmu otcovi, že stavební inžinieri (ako môj otec) bývajú v tom hoteli pri mori. Tá barbina mala svoje vlastné celé ružové plavky! Nenormálne sa mi páčila. Myslím, že v celej Juhoslávii sme nedostali jedinú pohľadnicu psov, zato sme si so sestrou kúpili časopis Bravo a naši rodičia dva chúlostivé časopisy s erotickou prílohou, aké sa u nás v tých časoch rozhodne nedali kúpiť. Každý rok na Veľkú noc si ich všetci chalani – polievači našli na spodku kopy učiteľských novín a listovali. Dosť nás to všetkých v dobrom ovplyvnilo.

Tu máš pas a poď!
Odkedy sa mi narodila prvá dcéra, začali sme každé leto chodiť naslepo do Chorvátska a porovnávali sme a kochali sa vždy na inom ostrove alebo v inom meste. Väčšina našich chorvátskych dovoleniek vyzerala žiaľ tak, že sme buď nevyrazili súčasne s mojím partnerom alebo niekedy uprostred dovolenky musel na otočku odísť a vrátiť sa kvôli práci, čo sa cenovo veľmi oplatilo, samozrejme. Keby sa robil prieskum rodín s najmenej efektívnym finančným prístupom k dovolenkovaniu, boli by sme na popredných priečkach. Nejde o to, že by som nakupovala najdrahšie prípravky na opaľovanie. Ono sa nám to vždy nejako samo vymkne spod kontroly.

Tradíciu sme založili hneď pri prvej chorvátskej dovolenke, keď som ja s deťmi odchádzala na noc, asi preto, že sme nemali klímu v aute a dcéra mala vtedy dva roky. Muž mal za nami prísť na druhý deň a jediné, čo si mal vziať, bol jeho pas. Nechala som mu ho na stole spolu s lístočkom a šípkou: „TU MÁŠ PAS.“ Boli to sladké časy bez mobilov, a tak sa mohlo stať, že som naňho márne čakala celé hodiny a začala som byť pekne nervózna vďaka veternej a dažďovej smršti. Môj muž zatiaľ na Slovensku prehľadal kompletne celý byt a zúfalo otáčal šípku na odkaze, pas však nikde nenašiel. Nakoniec sa vybral na políciu a dal si urobiť pas tým najrýchlejším spôsobom, čo stálo aj najviac peňazí. V tomto pase mal fotografiu, ktorá presne vystihovala jeho duševné poryvy a únavu z niekoľkohodinového zúfalého hľadania cestovného dokladu. Jeho oči neverili, na jeho tvári pribudli vrásky a celkovo vyzeral, že ho o pár sekúnd na fleku porazí. Keď sa mi moje prímorské čakanie už zdalo naozaj neúnosné, skrsla mi v hlave myšlienka a ja som zrazu cítila, kde je problém. A mala som pravdu. Jeho pas som mala v mojej kabelke. Chcem len podotknúť, že sú chvíle v živote ženy, keď ocení aj to, že jej muž je skutočný flegmatik.

Dajte dovolenke šancu zmeniť sa
Nenávidím stereotyp, a tak, hoci na každej dovolenke prežívam nejaký ten stres, zmena prostredia, iné vône, iní ľudia, iné jedlo, iná reč, iné tempo dňa a noci a to všetko okolo toho je vždy aspoň pre mňa silnejšie a preváži akýkoľvek nepríjemný pocit. Možno preto o mne hovoria, že sa so mnou dobre chodí na dovolenku, lebo mne sa všetko páči. Vyznieva to tak trochu pribrzdene, ale ja som na to hrdá. Vyskúšajte to aj vy a pribrzdite sa aspoň na dovolenke. Nemusí byť všetko presne podľa vašich predstáv. Nechajte na seba pôsobiť všetko to cudzie a neznáme. Uvidíte veci okolo seba v celkom inom svetle a lepšie si ich zapamätáte. Ochutnáte, čo by ste inak neochutnali. A možno začnete robiť aj iné veci, čo bežne nerobíte. Na dovolenke si to môžete dovoliť.