Žiadny recept neexistuje

„Hlavne mysli pozitívne!“

Prepínam sa do fantazijného módu, pristupujem k dobrodincovi, čo ma počastoval takouto radou a chvíľku ho škrtím ako Homer Bárta. Potom ho sotím a keď spadne, chvíľu doňho kopem. Jasnačka, že nie naozaj, len si to predstavujem, výstupy zatiaľ bežia na automatiku a ja v mysli konštruujem desiatky mimoriadne nepríjemných a bolestivých vecí, ktoré by dotyčného raz a navždy odradili vyslovovať podobné múdra.

Počujúc slovné spojenie pozitívne myslenie, spomeniem sa na programovo šťastných zlodejov z multi level marketingu, nemorálnych, falošných a zlých až hrôza. Amway sa to, myslím, volalo a nešiel som tam, lebo hoci mi kamoš telefonoval, že si našiel super prácu a chceli by aj mňa, nechcelo sa mi, lebo mi do telefónu nepovedal, o akú konkrétnu prácu ide. Nedopadol dobre, ten kamoš, aspoň z môjho uhla pohľadu, a už nie sme kamoši. Večne sa usmieval a skúšal mi čosi predať, o Nietzschem tvrdil, že bol hlupák a vždy mi hovoril, že študovať filozofiu je hlúposť, lebo šťastným ma to neurobí, ani z toho nebudem nič mať. Pozitívne myslenie sa mu stalo mantrou, zrazu nemal žiadne problémy, svet sa mu stal gombičkou a začal nosiť oblek a kravatu aj na pivo.

Prestali sme sa stretať, lebo sme si zrazu nemali čo povedať. Celkom paradoxne, v duchu pozitívneho myslenia, opustil všetko, čo mal rád. Muzika mu bola zrazu príliš depresívna, filmy príliš plytké a knižky síce čítať neprestal, len už to neboli scifíčka, ale príručky o tom, ako zbohatnúť, ako osobnostne rásť, ako sa utvárať a pevne držať život vo vlastných rukách.

Samozrejme, že som skúšal vrátiť ho do náručia temnoty, myslenia síce nie pozitívneho, ale myslenia, informoval som ho vždy, keď Slayer vydal novú platňu, volal ho do kina, ponúkal mu knižky a aj som sa s ním stretal, že dáme reč ako voľakedy. Pýtal som sa ho, prečo vlastne, aj keď myslí pozitívne, nemôže si občas len tak nadivoko zapogovať pod pódiom. Odpoveď ma vydesila, lebo už v nej nebolo to, čo má, ale to, čo chce dosiahnuť. Stále hovoril o budúcnosti, o životných prioritách, o tom, ako by sme mali byť prospešní pre ostatných, ako by sme sa mali tešiť z dobrých vecí a na zlé veľmi nemyslieť a vždy skončil tým, že každý je svojho šťastia strojcom.

Zvláštne, a ja som si myslel, že šťastie sa preto volá šťastie, lebo sa vyskytuje, nie tvorí.

Čo je pozitívne myslenie? Akože keď mám momentálne zlé dni, mám myslieť na to, ako to raz bude super? Alebo že všetko zlé je na niečo dobré? No, to asi áno, ale ja sa hlavne snažím prečkať zlé dni a poistiť sa, aj keby to už lepšie nikdy nebolo. Prieči sa mi hľadať lepšie stránky veci, skôr mi je bližšie uzatvoriť sa do seba a užívať si pocit vlastnej výnimočnosti. Akože ja, trpiaci, nik mi nerozumie, nik ma nechápe, všetko je na hovno a bude horšie. A čítam si Krchovského básničky a ofúkal som prach z cédečiek Toma Waitsa a Nika Cavea a občas mám chuť vyraziť do ulíc celý v čiernom a s mejkapom. A snažím sa tie pocity ešte prehĺbiť, teraz je čas, aby som si pozrel znova Prelomiť vlny, inak film, ktorý neznášam. Aj k Súostroviu Gulag by sa patrilo vrátiť. A potom duševne trpím a je mi do plaču a na konci tohto duševného masochizmu, keď už naozaj bude tak zle, že horšie byť nemôže, čosi sa stane a nejako to dopadne.

Mám zlé obdobie, ale je moje, myslieť pozitívne by znamenalo poprieť ho, a to nemá žiadny zmysel. Čo je to za šialený, zvrátený koncept, vzpierajúci sa všetkým pilierom našej civilizácie? Pozitívnym myslením ku šťastiu? Funguje to na niekoho? A nestávajú sa tak z ľudí blbci? V čom vlastne spočíva to pozitívne, ak sa bavíme o myslení? Myslieť len na dobré veci? Myslieť kreatívne? Myslieť dopredu? Myslieť v perspektíve zlepšenia momentálnej situácie a nepripúšťať si možnosť prehry? Veriť vo vlastné schopnosti? Veriť, že môžem naozaj veci ovplyvniť a zmeniť? Veriť, že môžem čosi dosiahnuť len na základe rozhodnutia? Lebo ak hej, všetko je to zle. Woody Allen nie je sám, kto je presvedčený, že dobré rozhodnutia sa ani robiť nedajú, len zlé a horšie. A prečo by som mal myslieť pozitívne? Aby sa mi lepšie, ľahšie žilo? A šťastne? Nie, to je tiež hlúposť, život je vtedy super, ak to s nami kníše ako na tobogane.

Šťastie neobstojí, meraný kritickým jazykom filozofie je to pojem bez obsahu, abstraktný, vágny a nanajvýš diskutabilný. Cesta slzavým údolím, bytie k smrti, tragický pocit života v ľuďoch a národoch, márnosť nad márnosť. Môžem o sebe tvrdiť, že som šťastný, môžem to tak do konca cítiť, ale nič to neznamená. Od Herakleitových čias sa nič nezmenilo, nemôžeme byť šťastní, nie sme tak naprogramovaní, nestvorili nás tak, nevyvinuli sme sa tak, šťastie je jednoducho čosi, čo by sa nás malo apriori týkať. Na chvíľu sa nám šťastie môže prihodiť, ale naša starosť by mala byť sústredená inam. Trebárs na to, aby sme prežili dôstojne. Ale to sa s pozitívnym myslením za ušami nedá, nebrať do úvahy to zlé, nemyslieť na to, vytesniť to kamsi mimo sa dá len na chvíľku. Vždy sa nájde čosi, čo zhasne svetlo.

A potom, neobrnení skepsou, nepripúšťajúci si možnosť, že to jednoducho nemusí vyjsť, sústredení len a len na pozitívne myslenie, ľudia sa stávajú svojimi vlastnými karikatúrami. Neslobodnými, obmedzenými len na to cítiť sa fajn a neustále sa presviedčať, že bude lepšie.

Nebude: alebo si zvykneme, alebo si môžeme dať na oči pásku pozitívneho myslenia a jediné, čo sa stane, bude, že sami prestaneme vidieť svoju malosť. A to je koniec, lebo len zoči-voči malosti sa môžeme stať veľkými.