K dnešnému textu som si prizval spoluautora z najväčších, Hérodota z Halikarnassu. Vlastne nie, on si prizval mňa, či presnejšie vnútil som sa mu. Najlepšia a najpresvedčivejšia recenzia filmu 300 vznikla dvetisíc päťsto rokov pred jeho nakrútením a je súčasťou siedmej a ôsmej knihy Herodotových Dejín. Ak nechcete strácať čas mojím textom, netreba, Hérodotos je kurzívou.
A tak Xerxes, syn Dareiov, priviedol k mysu Sepias a k Termopylám päť miliónov dvestoosemdesiattritisíc dvestodvadsať mužov.
To bolo teda v číslach celé Xerxovo vojsko, nikto by však nevedel povedať presný počet žien pripravujúcich jedlo, súložníc a eunuchov. (Hérodotos: Dejiny, s. 445)
Milujem popkultúru, lebo predstavuje najpohodlnejší kompromis medzi poznaním a zábavou. Vezme niečo veľké, predžuje to, natrávi a vypľuje do davu. Pôvodný gurmánsky zážitok sa síce nevytratí úplne, ale pre niekoho, kto nikdy neochutnal hľuzovky, môže chutiť ako fast food. Chcel by som dožiť v Grécku, v nejakom malom mestečku, v starom dome nad morom. Sedával by som pod píniou, zahrýzal chlieb potretý zľahka olivovým olejom a čítal si znova príbehy, ktoré nadovšetko milujem. Hesioda a Homéra v prvom rade, Platóna, Aristofana, Sofokla, a určite Hérodota – v svetle dnešného textu naňho nemožno zabudnúť – a čakal na svoju malú smrť. A premýšľal by som o veľkej smrti, o dobrej smrti, ktorá má zmysel. A možno by som si spomenul na film, čo som videli kedysi v mladosti, na film 300. Ak by mala podobný obraz v svojej reklame nejaká poisťovňa predávajúca dôchodkové sporenie, už ma majú. Vetchý bielovlasý kmeť s múdrym pohľadom a vráskami zjazvenou tvárou i dušou, čo už našiel svoj pokoj. No nič, sny sú na to, aby sa snívali, skončím kdesi v domove dôchodcov ako zlý podráždený starec, zatrpknutý dôchodca, čo bude rád, ak udrží myšlienku a moč.
Forma namiesto obsahu
Sin City podľa Franka Millera sa mnohým ľuďom páčilo a mnohým nie. Ten film chcel vyzerať ako komiks a aj sa mu to podarilo. Zarobil nejaké peniaze, ale s komiksovou predlohou okrem výtvarnosti nemá mnoho spoločného. Alebo má, nechce sa mi to znova otvárať. Každopádne, film zarobil dosť peňazí na to, aby podľa jeho vzoru mohol vzniknúť ďalší film a hádam by sme sa mohli zhodnúť aspoň na tom, že vo filmovom Sin City forma nahradila obsah – a či dostatočne, to už je vecou osobného vkusu.
Tak nejako to bude aj s 300 režiséra Zacka Snydera, ktorý dosiaľ výraznejšie zabodoval len raz, remakom zombie klasiky George A. Romera Dawn of the Dead (2004). 300 je tiež film podľa komiksu Franka Millera a tiež je postavený na tom, ako vyzerá. Snyder ide celý čas po forme, vizuáli, štýle, je menej režisérom, viac aranžérom a celý čas je jasné, že mu ide hlavne o obrázky. Že sa z nich narodila atmosféra, je vecou strihu a miery, a ak možno filmu 300 čosi vytknúť, tak je to práve ono prílišné tlačenie na pílu, keď má vizuálom ohromovať aj v scénach, v ktorých o nič nejde. Problém rytmu – dynamické pasáže by sa občas mali ocitnúť v kontraste s pasážami komornými, statickými, pri ktorých by si divák mohol na chvíľku oddýchnuť. Ale Snyder nie, láduje to do nás, čo to dá a zväčša sú to jatky, vedľa ktorých bitka v Helmovom žľabe vyzerá ako postrkovanie sa na školskom dvorčeku. Toto však nie je moja divácka cesta. 300 sa mi veľmi páčil síce aj vďaka bezuzdnému katarznému násiliu, estetizovanej brutalite zbavenej bolesti a utrpenia, výtvarnosti, ale hlavne a predovšetkým, páčilo sa mi vďaka forme, v ktorej som našiel obsah, čo mám najradšej. Hĺbku!
300 je pastva pre oči, fajn, ale dá sa nad ním mudrovať a to ja rád.
Keď sa Peržan blížil k priesmyku, zmocnil sa Grékov strach a začali uvažovať o odchode. Ostatní Peloponézania boli toho názoru, že treba ustúpiť na Peloponéz a strážiť Istmos. Keďže Fókovia a Lokrovia sa rozhorčene stavali proti takémuto návrhu, Leonidas rozhodol, že tu zostanú a že pošle poslov do miest s výzvou o pomoc, lebo ich je málo na to, aby zadržali perzské vojsko.
Medzitým, čo sa takto radili, poslal Xerxes jazdca na výzvedy, aby zistil, koľko ich je a čo robia. Ešte keď bol v Tesálii, počul, že sa tam zhromaždilo málo vojska a že ich vedú Lacedončania a Leonidas z rodu Heraklovho. Keď sa jazdec priblížil k táboru, rozhliadol sa, ale nevidel celé vojsko; nebolo totiž možné vidieť tých, čo boli zoradení za hradbami, ktoré znova obnovili a strážili. Pozoroval iba tých, čo boli vonku a ktorých zbrane ležali pred hradbami. V tom čase boli práve Lacedončania zoradení vonku. Videl, ako jedna časť z nich cvičila, kým druhí si česali vlasy. To, čo videl, ho udivovalo, a rátal, či ich je veľa. Keď všetko presne zistil, vrátil sa pokojne späť. Nikto ho neprenasledoval, ani si ho nevšímal. Po návrate povedal Xerxovi všetko, čo videl.
Keď to Xerxes počul, nemohol pochopiť, že sa tam skutočne pripravujú na boj na život a na smrť. Ich počínanie sa mu videlo smiešne, a preto poslal po Demarta, syna Aristonovho, ktorý bol v jeho vojsku. Keď prišiel, Xerxes sa ho spýtal na každú z týchto vecí, lebo chcel pochopiť počínanie Lacedemončanov. Demaratos mu povedal:
„Už pred tým si odo mňa počul o týchto mužoch, keď sme podnikli vojenskú výpravu proti Grécku. Vtedy si sa mi vysmial, keď som ti povedal, aký budú mať podľa mňa tieto podujatia koniec. Mojím najväčším úsilím, kráľ, je hovoriť pred tebou vždy pravdu. Počúvaj ma aj teraz! Títo muži prišli, aby s nami bojovali o priesmyk, a na to sa pripravujú. U nich je totiž taký zvyk, že si ozdobujú hlavy, keď majú v úmysle nasadiť svoj život. Vedz, že ak pokoríš týchto mužov a ten zvyšok, čo zostal v Sparte, nejestvuje už nijaký národ na svete, ktorý by sa odvážil, kráľ, proti tebe zdvihnúť zbrane; teraz totiž ideš proti najkrajšiemu gréckemu kráľovstvu a proti najlepším mužom.“
Xerxovi sa zdali tieto slová neuveriteľné a znovu sa spýtal, ako budú bojovať proti jeho vojsku, keď je ich tak málo. Na to mu Demaratos povedal:
„Kráľ, nalož so mnou ako s luhárom, ak sa všetko neskončí tak, ako ja hovorím.“
Svojou rečou však Xerxa nepresvedčil. Xerxes čakal štyri dni v nádeji, že Gréci ujdú. Keď však neodchádzali, ale podľa jeho mienky z bezočivosti a z nerozvážnosti zostali na mieste, nahneval sa a na piaty deň poslal na nich Médov a Kissiov s príkazom, aby ich chytili živých a priviedli pred jeho tvár. Keď Médovia zaútočili na Grékov, padli z nich mnohí, iní však nastupovali na ich miesto a bojovali ďalej, hoci utrpeli ťažké straty. Gréci dali najavo každému a takisto aj samému kráľovi, že má síce veľa ľudí, ale málo mužov. Tento boj trval celý deň. (tamže, s. 451)
Príbeh, dej, obsah
O čom to je? Naozaj je tu niekto, kto nikdy nepočul o tom, ako 300 Sparťanov zaťalo tipec Perzskej presile a všetci sa pri tom pobrali člnkovať s Cháronom? Humanitné vzdelanie už naozaj nič neznamená? Grécko-perzské vojny? Bitka pri Maratóne? Feidippides alebo Diomedón? Termopyly? Leonidas? Bitka pri Salamíne, nič? Neverím.
Keď Frank Miller vedno s manželkou Lynn Varleyovou tvorili komiks 300, nešlo im síce o faktografickú historickú vernosť, hoci zásadné veci sedia, ale o zachytenie čohosi, čo fakty presahuje. Tvorili mýtus prostredníctvom obrazov. Názvy piatich kapitol ich komiksu hovoria za všetko. Česť, Povinnosť, Sláva, Boj, Víťazstvo. 300 je nádherný komiks a drahý, lebo nie je pre každého. Miller v ňom interpretuje Leonidasov príbeh cez pátos, nebráni sa melanchólii, naopak, stavia na jej výrazovej sile. Ponuré štylizované obrazy, striedma farebnosť s hnedastým nádychom, expresívna kresba. Aké sparťanské, okresané na nevyhnutné minimum, žiada sa napísať.
Snyder zvolil inú cestu. Nie pátos mu je métou, al
Hérodotos a Juraj Malíček viac od autora »
Vaše reakcie [25]
| :: Súvisiace reklamné odkazy |
|
|