Ako sa zachraňuje sex v ináč fungujúcom manželstve?

Toto nie je odborná poradňa. Nie som ani sexuológ, ani gynekológ, ani psychológ či psychiater, ani sa na to nehrám. Neposkytujem individuálne rady, som platený iba za napĺňanie tejto rubriky. Niektoré vaše príspevky gramaticky i štylisticky upravujem, aby dávali zmysel.

Sex s vekom
Je to nevyhnutný vývoj vo vzťahu, že po rokoch partneri voči sebe ochladnú? Myslím sexuálne. Prečo to tak je, že na začiatku, kým sú jeden pre druhého noví a zaujímaví, tak aj ten sex je úplne iný, a po pár rokoch spolužitia to vyvetrá, ale nielen u chlapa, ale obojstranne. Ak je vôbec nádej, že sa ešte niekedy jeden pre druhého „znovu zapália“, čo treba robiť? Ako sa zachraňuje sex v ináč fungujúcom manželstve? Vedeli by ste poradiť?
Ivona, 47

Vašich otázok je dosť a všetky sú hrozne všeobecne formulované. Takže musím aj ja odpovedať všeobecne.
Myslím, že každý vzťah muža a ženy, teda aj manželstvo, má určitý vývoj, skrátka tie vzťahy sa postupne menia a je len na obidvoch účastníkoch, ako sa to bude vyvíjať. Je pochopiteľné, že na začiatku je fáza objavovania a spoznávania (v posteli myslím, o tom je táto rubrika), čo je veľmi vzrušujúce obdobie. Nie je to závislé od veku. Pre ľudí, ktorí sa stretnú v zrelom veku, je vzájomné objavovanie rovnako zaujímavé ako pre sedemnásťročných. Dokonca by som si trúfol povedať, že v zrelom veku môže byť vzrušenie intenzívnejšie, pretože každý z partnerov má viac sexuálnych skúseností s viacerými ľuďmi, takže má s čím porovnávať. Ak muž v zrelom veku natrafí na sexuálne výnimočne disponovanú partnerku alebo žena na partnera, vie to oceniť ďaleko viac, pretože na rozdiel od mladých ľudí v adolescentnom veku taký človek vie, aké je vzácne nájsť si niekoho seberovného.

Odumieranie sexuálneho ohňa pripisujem predovšetkým sexuálnej nekompatibilnosti partnerov, ktorá sa s dĺžkou vzťahu stáva čoraz vypuklejšia. Na začiatku sa partneri spoznávajú a oťukávajú, ale neskôr, keď sa prvotné nadšenie rozplynie v každodennej próze, si začnú viac všímať, čo im na tom druhom prekáža či nevyhovuje. V zásade je to vždy otázka šťastného partnerského výberu. Naschvál hovorím o „šťastnom“ výbere a nie „premyslenom“ alebo „dôkladnom“. Ľudský život má obmedzenú dĺžku a nemáme možnosť otestovať si dôkladne človeka, s ktorým ideme spojiť svoj život. Pozor, hovorím o dlhodobom sexuálnom vzťahu, teda partnerstve, nie o náhodných známostiach. Tých si môžeme za život vychutnať tisícky, ak sa dáme na túto dráhu. Ak ale chceme niekoho na furt, rátajme s tým, že na dôkladné spoznanie partnera a zistenie, čo je naozaj v ňom, potrebujeme najmenej desať rokov, takže jednoduchá počtárska úvaha nám napovie, že život nám neposkytne šancu veľa skúšať a preberať. Preto sa musíme zmieriť s tým, že niekto má skrátka šťastie a niekto smolu.

V každom prípade, keby ani v optimálnom prípade neexistovala vzájomná sexuálna príťažlivosť v rámci dlhoročného vzťahu, asi by sme žili ďaleko promiskuitnejšie a neuzatvárali by sme dlhodobé a občas aj celoživotné manželstvá alebo partnerské vzťahy. Je síce pravda, že muž je od prírody promiskuitný tvor, rozsievač svojho genetického kódu, ale citové, civilizačné a tiež ekonomické dôvody ho vedú k životu v trvalom vzťahu. Okrem sexuálneho pudu sa totiž človek, ako jediný tvor na našej planéte, dokáže zaľúbiť a dlhodobo milovať. Stav zaľúbenosti sa, samozrejme, nedá udržať dlhodobo, ale po čase sa namiesto prudkého, akútneho citu, spôsobeného vyplavovaním fenyletylamínu a iných endokrinologických produktov do našej krvi, dostavuje cit dlhodobý, chronický, a tým je trvalá láska k partnerke či partnerovi. Niekto to síce môže nazvať dobrým zvykom, ale myslím si, že vzájomná partnerská láska je čímsi oveľa zložitejším javom ako nejaký zvyk.

A čo je dôležité, dlhodobým spolužitím sa vzájomne zladia nielen sexuálne preferencie partnerov, ale aj ich svetonázorové a estetické postoje, takže sa z nich, obrazne povedané, stanú dve zložky tej istej bytosti. Nie nadarmo občas označujeme svoju partnerku či partnera výrazom „moja polovička“. To už ani nehovorím o potomstve, ktoré je zväčša logickým dôsledkom, ba neraz priam cieľom takéhoto vzťahu. Spoločný podiel na výchove potomstva je veľmi silným tmelom, ktorý drží ľudí spolu. Čo sa týka čisto sexuálneho iskrenia, isteže po desiatich a viac rokoch spolužitia už nedochádza k takým prudkým excesom ako v prvých fázach vzťahu, keď sa ľudia navzájom ešte len objavujú a všetko má pre nich príchuť odkrývania tajomstva, ale na základe svojich osobných skúseností môžem povedať, že ak sú obaja partneri sexuálne vzájomne dokonale zohraní, ak sú navyše obdarení fantáziou a schopnosťou toho druhého v posteli (či inde) prekvapiť, a ak tiež nezanedbávajú úsilie byť pre toho druhého neustále príťažliví, má takýto sex veľa predností pred neistotou promiskuitného jednorazového vzťahu. Samozrejme, neplatí to vo všeobecnosti. Niektorí z nás (a nikto sa na mňa, dúfam, neurazí, keď poviem, že ide prevažne o mužov) sú schopní vyhľadávať riziká nezáväzných sexuálnych vzťahov aj napriek tomu, že majú doma všetko, čo potrebujú, ba ešte aj viac. Teraz nemám na mysli citovo nevyzretých nešťastníkov, ktorí sú schopní „zaľúbiť sa“ a kvôli novej ženskej opustiť manželku a deti. Mám na mysli skôr takých, ktorí raz za čas nevedia odolať nutkaniu strčiť ho niekam mimo domova.

Takže späť k Vašej otázke: Myslím si, že partneri aj v dlhoročnom manželstve či vzťahu SÚ schopní fungovať sexuálne, a dokonca by som povedal, že ich sex nadobudne pridanú hodnotu. Nie však všetci. Žiaľ, v tomto rovnosť neplatí. Každý z nás dostane len to, čo dá.