Čo robil Fico na Kube v päťdesiatom ôsmom?

Prelom päťdesiatych a šesťdesiatych rokov bol pre politický vývoj Kuby jedným z najvýznamnejších období jej novodobých dejín. Zvrhnutie nenávideného diktátora Batistu, nástup nového režimu, pre mnohých úplná zmena dovtedajšieho spôsobu života a postupné vytriezvenie z počiatočného revolučného nadšenia – udalosti tejto pohnutej doby si ako pozadie svojho celovečerného režijného debutu zvolil americký herec kubánskeho pôvodu Andy Garcia.

Fico (v tomto prípade čítaj Fiko), plným menom Frederico Fellove, je váženým kubánskym podnikateľom-kapitalistom. Na konci päťdesiatych rokov žije svoj takmer ničím nerušený život syna starej havanskej rodiny a majiteľa najvychytenejšieho podniku v širokom okolí – kabaretu El Trópico. Do politiky sa až na povinne dobré vzťahy s miestnym policajným kapitánom príliš nemieša, venuje sa svojmu biznisu a tomu, čo má v živote hneď po svojej rodine najradšej – hudbe. Presne opačne rozmýšľajú jeho dvaja mladší bratia – Luis a Ricardo. Bytostní odporcovia batistovskej diktatúry majú plné hlavy myšlienok na slobodu. Rozdielna realizácia ich snov o demokracii má dopad nielen na rodinu, ale hrá dôležitú úlohu v celospoločenskom dianí.

Osud rodiny Felloveovcov na pozadí politických a spoločenských zmien má byť Garciovým holdom jeho rodnému ostrovu, ktorý opustil ešte ako dieťa. Predlohou filmu Stratené mesto, ktorý nielen režíroval, ale si v ňom i zahral hlavnú úlohu a skomponoval všetku hudbu, je román kubánskeho autora Guillerma Cabreray Infanteho Mesto.

Infanteho obraz Havany päťdesiatych rokov ožíva pod rukami režiséra Garciu takmer dokonale. Úvod filmu je síce mierne rozťahaný, čo sa dá pripisovať snahe uviesť diváka čo najpresnejšie do atmosféry, no tento fakt bude prekážať málokomu – najmä preto, že je to príjemná atmosféra elegancie a noblesy, temperamentnej hudby a salónneho filozofovania o slobode. Časy sa však prudko menia, namiesto bielych oblekov sa na plátne čoraz častejšie objavujú vojenské uniformy a príbeh o súdržnosti rodiny v meniacich sa podmienkach sa mení na nesúrodú politickú love story so scénami za hranicou dobrého vkusu, alebo už priam v pásme klišé. Mierne nepatrične tu pôsobí úloha amerického komika, ktorý sucho komentuje dianie okolo Fica. Typický šarm a osobitosť nemôže Billovi Murrayovi nikto uprieť, no jeho smutná bezmenná postava akoby sem zablúdila z úplne iného filmu. Čisto priateľskou službou sa tiež zdá byť výstup Dustina Hoffmana v úlohe newyorského mafiána Meyera Lanskyho, ktorý je so svojimi krátkymi nožičkami a spoteným čelom všetko, len nie hrozivý.

Na minulosť svojej vlasti sa Garcia nepozerá len s nostalgiou, ako by sa to mohlo zdať z prvej (predrevolučnej) polovice filmu. Praktiky nastupujúceho castrovského režimu bez zaváhania označuje za rovnako kruté a absurdné ako toho minulého a Che Guevara to od neho doslova schytal naplno, keďže vo filme vystupuje ako bezcitný vrah. Sympatické však je, že Garcia neplače nad súčasným osudom krajiny, nehlása výzvy na zmenu, nehľadá pre ňu pomoc. Stratené mesto je obzretím sa za vlastnými koreňmi, príjemným, no i smutným, každopádne plným hudby a vášne. Nie je však snímkou, ktorá by vás úplne pohltila a nenechala celých nekonečných 143 minút vydýchnuť. Po rozpačitom pocite zo slabších pasáží (niektoré sú gýčovité až strach) diváka uchlácholí výborná hudobná zložka, a tak sa obávam, že jediné, k čomu sa po jeho prvom pozretí bude chcieť vrátiť, je soundtrack.

Stratené mesto, The Lost City. USA 2005, kino, 143 min.

Réžia: Andy Garcia
Scenár: G. Cabrera Infante
Kamera: Emmanuel Kadosh
Hudba: Andy Garcia
Hrajú: Andy Garcia – Fico Fellove, Inés Sastreová – Aurora Felloveová, Tomas Milian – Don Federico Fellove, Richard Bradford – Don Donoso Fellove, Nestor Carbonell – Luis Fellove, Dustin Hoffman – Meyer Lansky, Bill Murray – komik, Lorena Feijóová – Leonela
Oficiálna internetová stránka: http://www.thelostcitythemovie.com/