Baby, myslite na seba! Myslite na seba viac.

Ešte pred pár desaťročiami sa považovalo za nemorálne ľúbiť najviac samých seba. Vychovávala nás k tomu škola a verejná mienka, ale aj rodičia, ktorých zasa vychovala nejaká iná škola a nejakí iní rodičia. Kto myslel na seba a na svoje dobro a nijako sa tým netajil, bol považovaný za sebca. V skutočnosti nebolo egoistov a egoistiek o nič menej ako dnes, to len navonok letela skromnosť a obetavosť. Nebolo to zavinené iba komunistickým experimentom na ľuďoch. Aj predtým sa pracovitá skromnosť, nesebeckosť a pokora považovali za najdôležitejšie cnosti Slováka a Slovenky. Slovenky azda viac ako Slováka. Aj ten najposlednejší a najúbohejší zúfalec, ktorého každý deň niekto kopal do zadku, mal vždy poruke kohosi, kto bol ešte poslednejší a úbohejší – svoju ženu.

Máme vzdialenú príbuznú, ktorá vyrastala v rodine, kde sa postavenie ženy ako slúžky, kuchárky, upratovačky, práčky a vychovávateľky detí dedilo celé pokolenia. Tá rodina z generácie na generáciu produkovala dva typy ľudí. V prvom rade pokorné a nesebecké ženy, ktorých poslaním bolo poskytovať všemožný servis svojim mužom a svojim deťom mužského pohlavia. Ich hodnota sa odvíjala od toho, aké čisté a najedené chodili ich deti a manžel a aký mali doma poriadok. V druhom rade rodina dávala svetu neschopných a nesamostatných mužov, ktorým ich matky pripravovali každé ráno desiatu ešte aj na vysokej škole. Mužov, ktorí boli zvyknutí na každodennú teplú večeru, u ktorých aj pokus uvariť si čaj skončil zákonite katastrofou a ktorí v živote nevideli automatickú práčku zblízka. Ak takíto muži vôbec našli silu opustiť mamičkin prístav a postaviť sa na vlastné nohy, hľadali si ženy, ktoré by im v prípadnom manželstve vedeli zabezpečiť pokračovanie takéhoto servisu. A ženy z tejto rodiny si zasa ako začarované nachádzali mužov, ktorým vyhovovalo mať doma slúžku kladúcu záujmy svojho muža a rodiny nad svoje osobné.

Naša vzdialená príbuzná, nazvime ju trebárs Ema, si – verná rodinnej tradícii – našla zakomplexovaného egoistu Ondreja, doživotne pripútaného k svojej dominantnej a pritom slúžkovskej matke, nevypočítateľného primitíva so škriepnou a náladovou povahou, navyše vnútorne zožieraného nevyjasnenosťou svojej pohlavnej identity, takže cítil nutkavú potrebu zdôrazňovať svoju mužnosť chrapúnskym správaním a bezohľadným zneužívaním Eminej práce. Za to, že každý mesiac vysypal na stôl istú nemalú sumu peňazí, si kupoval nonstop servis a sex.

Nikdy sme nechápali, ako normálna, vzhľadná a celkom inteligentná žena ako Ema vôbec môže o také čosi zakopnúť, ale ona znášala svoj údel stoicky, lebo tak bola vychovaná. Dokonca keď Ondrej časom začal čoraz viac chľastať a Eme sa občas nejaká pritrafila, brala to ako osud a nepodnikala nič, aby sa z toho začarovaného kruhu dostala.

O to väčšie bolo naše prekvapenie, keď sme sa jedného dňa dozvedeli, že Ema si kdesi našla frajera, potom že s Ondrejom sa rozviedla, a napokon že s tým frajerom sa asi budú brať. Frajer Ivan bol podstatne inteligentnejší ako primitív Ondrej, nepil a keďže niekoľko rokov predtým žil ako vdovec bez stálej partnerky, bol pomerne samostatný. Rozhodne nepotreboval ani slúžku, ani upratovačku, kuchárku či práčku, takže sa elegantne zaobišiel bez servisu, ktorý bola Ema zvyknutá poskytovať. Namiesto toho ju zaťahoval do úplne iného života. Do sveta, v ktorom hodnoty preferované v Eminej rodine – skromná pracovitosť a pokora pred mužom a jeho potrebami – nemali žiadny význam, ale zato sa vyznávali hodnoty, ktoré v Eminej rodine nikto ako hodnoty nevnímal – sloboda, samostatnosť, kultúrna rozhľadenosť, sčítanosť, zmysel pre humor. Všetci sme jej to žičili, pripadalo nám to ako happy end z nejakého sentimentálneho filmu.

A práve tu bol kameň úrazu. Deti postupne vyleteli z hniezda, Ivan sa vždy vedel o seba postarať aj sám, a Ema – výchovou naprogramovaná obskakovať svojho muža ako neschopného a nesamostatného idiota – začala pociťovať vo svojom voľnom čase obrovské vákuum, ktorú nemala čím vyplniť. Ivan bol umelecký stolár, vyrábal repliky historického nábytku, darilo sa mu, mal veľa zákaziek, takže bol zvyknutý venovať svojej práci, ktorá mu bola zároveň aj koníčkom, viac času ako obligátnych osem hodín denne a päť dní týždenne.

Prekvapilo ho zistenie, že Ema nemá žiadnu záľubu, žiadneho koníčka, ktorý by neslúžil nikomu a ničomu inému, len jej samej. Nevedel však, čo s tým. A Ema zasa nechápala, o čom jej muž hovorí. Veď už len natiahnuť sa na pohovku s knihou v ruke jej pripadalo priam svätokrádežné. Prirodzenejšie jej pripadalo variť, piecť, umývať riad, prať, žehliť, ale nebolo komu.

Psychiatrička na protialkoholickom liečení, kam sa po pár rokoch Ema napokon na naliehanie svojho muža i dospelých detí prihlásila, jej oznámila zásadnú a pre ňu úplne novú informáciu: kameňom úrazu, je, že Ema sa nemá rada. Vie lásku rozdávať všetkým vo svojom najbližšom okolí, ale sama si pripadá nehodná vlastnej lásky. Vie urobiť veľa pre iných, ale pre seba nič. Bola tak vychovaná.

Nevieme, ako naša príbuzná Ema dopadne, ale držíme jej palce. Je len na začiatku svojej cesty k sebe samej. Zoberme si však poučenie z jej osudu: Ak nie sme schopní milovať sami seba, ako môžeme chcieť lásku od iných?

Akože to spieva George Benson v slávnej pesničke Greatest Love Of All?

Because the greatest love of all / Is happening to me / I found the greatest love of all / Inside of me / The greatest love of all / Is easy to achieve / Learning to love yourself / It is the greatest love of all.