Cirkvou tu myslíme katolícku cirkev a troma otázkami otázku svätenia žien, otázku celibátu kňazov a otázku účasti homosexuálov na cirkevnom živote. Spôsob, akým katolícka cirkev v strednej Európe na tieto otázky skúša odpovedať alebo ich skúša odsunúť, skúma dokumentárny film Tri otázky cirkvi, ktorý nakrútili Jozef Pavlovič a Ján Stračina s pomocou Ingrid Hrubaničovej. Tie tri otázky sú staré ako cirkev sama. Nie že by práve teraz, keď je Európa ohrozená nástupom liberalizmu, zákerní multikulturalisti a ľavičiari na ne prišli a vyniesli ich na svetlo božie. To sa len v posledných rokoch darí upútavať na ne pozornosť.
Ženy boli v cirkvi prítomné od počiatku. V devätnástom storočí ich postupne začali vysväcovať rôzne reformované cirkvi. Dnes už existujú aj rabínky (pravda, nie ortodoxné). Ženy vysvätené v katolíckej cirkvi však majú problémy. Počas socializmu ich niekoľko vysvätil český tajný biskup Davídek. Po páde totality Vatikán jeho vysviacky zrušil. Pred pár rokmi bolo vysvätených niekoľko žien na lodi v nemeckom (presnejšie povedané v bavorskom, to je rozdiel, aspoň čo do stupňa konzervativizmu a viery) Passau. Cirkev ich neakceptovala. Čím vysviacka žien ohrozuje práve katolícku cirkev? Alebo sa ostatné cirkvi mýlia? V čom?
Celibát tiež nie je samozrejmosťou vo všetkých cirkvách. Židovstvo, predchodca kresťanstva, má presne opačný postoj a reformované cirkvi sa k nemu vrátili. Naozaj je rodina prekážkou toho, aby sa z muža stal dobrý kňaz? Čo katolícka cirkev vie, čo ostatní nevedia?
No a napokon homosexuáli. Nie, tentoraz nejde o kňazov, ide o bežných veriacich. Prečo má byť pre účasť na cirkevnom živote triediacim kritériom sexuálna orientácia? Autori filmu hľadali odpoveď na túto otázku aj vo viedenských kaviarňach – a zistili, že tu už to témou nie je, rakúski homosexuáli sa veľmi nezaoberajú tým, ako na nich reaguje cirkev. Žijú svoje životy.
Film Tri otázky cirkvi nie je zatiaľ v distribúcii a možno ani nebude. Môžete ho vidieť v utorok, 21.2. o 18:30 vo Filmovom klube 35 mm, ktorý je v budove VŠMU na Svoradovej 2 (Starý rozhlas). Pred projekciou o 17:30 tam bude vernisáž mojej fotografickej výstavy, ktorú sme spolu s kurátorkou Annou Daučíkovou nazvali Subjektivity a na ktorú vás týmto vo všetkej skromnosti pozývam. Výstava predstaví súbor portrétov 15 žien a asi tridsiatich susedov. Všetky portrétované ženy sú nejakým spôsobom Bratislavčanky (plus jedna Košičanka), ale to nie je príliš podstatné. Všetky sa zaoberajú zaujímavými vecami a to podstatné je.
Približne tridsať susedov bývalo v rokoch 1999-2001 v Mníchove na Reutbergerstrasse číslo 2. V byte majiteľky domu stojí pohovka veľmi podobná pohovke z obrazu Otta Dixa Moji rodičia. Otto Dix namaľoval svojich rodičov v strnulej póze s priamym pohľadom. Obyvatelia bytov na Reutbergerstrasse číslo 2 prišli do bytu domácej a nechali sa mnou vyfotografovať na starej pohovke v strnulej póze rodičov Ottta Dixa a v póze uvoľnenej, ktorú si sami vymysleli. Niektorí nevedeli byť strnulí, iní sa nevedeli uvoľniť. Ale všetci prišli a pózovali. Reutbergerstrasse číslo 2 je multikulturalizmus v praxi. Bývajú tam staré manželské páry verné predvojnovým tradíciám, slobodná matka z časov Adenauerskej republiky, mladé nezosobášené páry, Turci, Francúzka pracujúca v súkromnej televízii, Talianka živiaca sa výskumom sexuálnych stereotypov v Ústave pre mládež, trpaslík s rodinou, traja domovníci, z ktorých jeden je germanista a reklamný grafik, druhý akademický maliar a teológ a tretia sociologička, spoluvlastníčka agentúry. Multi-kulti zloženie nájomníkov zabezpečuje majiteľka domu. Je zo schudobneného bavorského šľachtického rodu, vydala sa začiatkom šesťdesiatych rokov veľmi mladá za tureckého imigranta (v tom čase manželstvo s Turkom bolo viac ako láska, to bola politická deklarácia), odišla s ním do Kanady, rozviedla sa, vrátila sa s tromi deťmi do Mníchova, vyštudovala sociológiu, pracovala s profesorom Noltem (áno, to je ten, ktorý začal v Nemecku Historikerstreit). Bývať na Reutbergerstrasse číslo 2 je sčasti stav duše a sčasti diagnóza. Ja som tam bývala osem rokov.
Ľuba Lacinová viac od autora »
Česká fotografia dvadsiateho storočia