Pud sebazáchovy

Tak sa stalo, že sa Uma vyliečila. Pravda, účet od veterinára bol mastný, ale zaťali sme zuby, odtrhli sme si od úst a kúpili jej špeciálne fajnové žrádelko pre rekonvalescentov a delikátnu pastu na lepšie strávenie chlpových guľôčok. Veľkú asi ako bežná zubná pasta, ibaže asi 50-krát drahšiu. A vitamíny.

Čo všetko priniesla Umina operácia, som písal tu. Pretrpeli sme, snáď by sme aj zabudli, keby ju nebolo spočiatku treba kŕmiť striekačkou, potom prosíkajúc o napapanie sme jej podstrkovali obľúbené granulky (namočené), neskôr šunčičku, nech sa čím skôr zotaví. Zotavila sa. Ledva sa prvýkrát sama najedla, prišla na ňu ruja. Mňáááu, pustite ma von, je tam ktosi a určite je úžasný!!!

„V jej stave sa nesmie páriť,“ povedal veterinár do telefónu. „Hormóny jej pichnúť nemôžem, lebo je od tej operácie taká prechemizovaná, že sa nedá odhadnúť, ako zareaguje.“

„Čo máme teda robiť?“

„Vydržať.“

Držali sme. Keďže pre našu inteligentnú mačku kľučka na dverách nepredstavuje problém, zaviedli sme kľúčový systém ako v „Tých druhých“. Dívala sa po nás vyčítavo, hľadala iné cesty a úniky (prestali sme vetrať) vyspevovala v troch tóninách, označkovala všetky prahy a okná, aby okoloidúcim fešákom dala najavo, že tu býva krásavica, mladá a nezadaná.

Po štyroch dňoch ju to prešlo. A po ďalšom týždni zmizla z domu. Počkali sme jeden deň, na druhý sme pochodili po celej ulici, pýtali sa susedov a vyvolávali jej meno. Večer sme vylepili plagáty s jej fotkou. „Stratila sa mačka, počúva na meno Uma. Je strieborno-sivo bodkovaná, na bruchu má plešinu a jazvu po operácii. Je veľmi zvedavá a vie si otvárať dvere, takže môže byť nedopatrením zamknutá vo vašej garáži. Musí dostávať špeciálnu stravu, ináč je ohrozená na živote. Ak ste ju našli, zavolajte na toto číslo, odmeníme sa vám.“

O hodinu bola Uma doma. Ulepená čímsi, čo páchlo po nafte, a hladná. Žena sa rozplakala – má nekonečnú predstavivosť a to, čo si za tie dva dni užila, neprajem nikomu. Uma čušala. Dvere si otvoriť dokáže, ale porozprávať, kde bola, to nie. Tak sme ju len nechali najesť, vyspať a potom sme ju na striedačku česali.

Nasledujúci víkend bol pekný, pracovali sme v záhrade, Uma pomáhala. Večer sa najedla a ešte sa na 5 minút pýtala von.

Nevrátila sa o päť minút ani o hodinu. Vyvolával som ju raz ja, raz žena, ale keďže bola prvá teplejšia noc, nerobili sme si ťažkú hlavu, zrejme sa potvora malá nechala zlákať jarným čvikotom vtákov. Okolo ôsmej zazvonil sused, či je naša mačka ešte stále stratená, lebo videl podobnú obďaleč v predzáhradke. „Už sa našla,“ povedala žena. Pre všetky prípady sa však išla s ním pozrieť. Lenže v tme nielen čiernu, ale ani sivú mačku bohvieako nevidno, hlavne keď sa zatajuje. Tak sme sa na to vykašľali a kukli si film.

Uma sa nevrátila ani po filme. Dvakrát sme obišli celý dom, už sme sa zmierili s tým, že zrejme bude flámovať vonku, keď žena pre istotu otvorila dvere a Uma sa prevalila cez prah.

„Ježišmaria, celá je posratá,“ povedala moja nežná polovička, keď ju na privítanie pohladila. A vzápätí sa zviezla na kolená. „Volaj veterinára,“ skríkla. „Z každého konca jej tečie krv!“

Auto – to bolo prvé, čo mi napadlo, keď som videl ružovú penu bublajúcu z Uminho nosa, skrvavený jazyk, čo jej visel z papuľky, a počul jej sípavý dych. Telefonoval som, kým žena utekala po papierové utierky a po prepravku, a o 15 nekonečných minút sme dorazili na veterinárnu ošetrovňu. Naša malá bodkovaná, úplne bez seba, nedovolila doktorovi na seba siahnuť a poznačila si ho, aby ho nabudúce spoznala a spočítala mu to. Ten obetavý človek ju napichal antibiotikami, kortikoidmi, lebo hrdlo, nos i jazyk mala také opuchnuté, že sa dusila, dal jej čosi proti šoku a povedal, že sa s ňou bude dať robiť, iba keď bude stabilizovaná, a že máme prísť zajtra – ak... vydrží.

Žena pri nej presedela celú noc. Každú hodinu jej vstriekla do papuľky kvapôčku toho antitraumatického sajrajtu a naprávala jej hlavu, aby jej krv nezatekala do dýchacích ciest – aspoň si myslím, lebo mňa o jednej odťalo. Snívalo sa mi o upálených a ukrižovaných zvieratách, lebo toho som sa vždy bál a dohováral Ume, že na svoju dobrodružnú povahu raz doplatí.

Za vidna sme boli znova na ošetrovni.

„Nemôžem ju uspať,“ sťažoval sa doktor. „Už som jej pichol na päť kilo, aj keď má len tri, a aha, stále je hore.“

Paskuda malá, v každej situácii chce mať všetko pod kontrolou, lebo ona je tu šéf. Nakoniec sa doktorovi podarilo ako-tak ju omámiť, aby ju mohol prezrieť a zröntgenovať. Okamžite volal kolegovi, nedeľa sem – nedeľa tam.

„Má zlomenú hornú i dolnú sánku, ešte k tomu zatlačenú dozadu, vybité zuby, poškodený nerv na ľavej strane, preto jej padá to ucho. A narazené obličky a mechúr. Aha.“

Žena sa pozrela, ja nie. Ona sa vie v takejto chvíli odosobniť, aj keď večer si dá niečo na nervy. Ohmatala prstom zlomené kývajúce sa kosti a so zaťatými zubami sa obrátila ku mne. „Úder zospodu. Motyka alebo hokejka.“

V tej chvíli dorazil druhý doktor. Zatiaľ čo všetci traja vrátane mojej ženy (večer si asi dá vodku, neohraničená predstavivosť je sviňa), operovali, ja som špekuloval, na akého debila Uma narazila. Švác! „Veď počkaj, ty sa už v mojej záhrade neukážeš!“ Alebo išli chlapci z hokeja a Uma im neuhla z cesty, lebo veď ona nikdy nikomu neuhýba. A tak im snáď prišlo ako dobrý nápad trochu sa pobaviť.

„Je šanca, že ak to prežije, poučí sa?“ počujem moju ženu za zelenou plentou. Voľakedy tiež chcela byť veterinárkou, ale dám ruku do ohňa za to, že ju to už prešlo.

„Pochybujem. Ona je proste taká povaha s malým pudom sebazáchovy, ale so silnou túžbou objavovať. Bojím sa, že o mesiac-dva ju tu máme zasa,“ zadudral doktor.

Moja malá bodkovaná objaviteľka. Keď tá druhá, pruhovaná Mima, vyjde von, dvadsaťkrát sa poobzerá, či jej niečo nehrozí. Uma nie, tá si to namieri aj k šabľozubému tigrovi, ak by jej stál v ceste. Zvlášť vtedy, keď sa chce dostať tam, kde ešte nikdy nebola.

Sedím v čakárni, obzerám reklamy na krmivo pre prestarnuté mačky. A mlčky Umu obdivujem, lebo ja by som to nedokázal. V živote som už dostal veľakrát po ficáku, a tak som teraz váhavejší v ústrety neznámemu. V hĺbke duše sa bojím aj toho kurzu free divingu voľakde Egypte, čo som si na leto dohodol s kamarátom Ivom. Ale Uma, tá by skočila po žraločej plutve bez váhania, ani by si nezapchala nos. Potajomky jej závidím. Ume, i takým ľuďom, ktorí bez nároku na dobrú vyhliadku sadnú na loď a idú hľadať Indiu smerom na západ.

Po operácii sme ju zabalili a znova si prestáli celú tú tortúru s každodenným behaním na injekcie a infúzie. Neskôr vodička cez striekačku, potom mletá potrava, potom prosíkanie s mištičkou. Keď vidím, ako moja žena padá od únavy a ja sa tiež ledva vlečiem, zabil by som toho, čo to spravil. Ale nedá sa, nepoznám ho. A okrem iného, ja nezabíjam.

Uma sa už má lepšie. Stojí na zadných labkách, opiera zdrôtovanú papuľku o zasklené dvere a túžobne hľadí von, do sveta. Uvedomujem si, že výhľad z okna nie je pre ňu ten pravý život. Raz ju budem musieť pustiť do záhrady, aj keď viem, že dobrodružstvo v krvi je smrteľná choroba. Ale zároveň by som sa rád dožil toho, aby som jej smel kupovať vyváženú stravu pre prestarnuté mačky.

Keď budeš nabudúce objavovať Ameriku, Uma, zober ma radšej so sebou.