Kedy je všetko v poriadku?

Tak sa stalo, že Uma prestala jesť. Horúčku nemala, ale vyvracala aj horko-ťažko prehltnutú vodu. Lekár nasadil Torecan, v tabletkách, lebo injekcii sa malá úspešne ubránila. Nočná služba pri nej bola úmorná, na ďalší deň sa nič nezlepšilo, takže len čo sa žena vrátila z roboty, bežali sme s Umou k doktorovi. Spravili jej röntgen bruška, nasadili kanylu s infúziou a my sme pri nej stáli, čičíkali ju, aby bola pokojná a nebála sa. Bodaj by sa nebála, veď ešte nemá ani rok.

S vyvolanou snímkou si už lekár priviedol aj kolegu. „Zrejme nepriechodnosť čriev. Súhlasíte s operáciou?“

Žene sa zaligotali oči, ale po dvoch hodinách strávených v ordinácii sa už k tomuto riešeniu schyľovalo, tak musela preglgnúť. Súhlasili sme, mohli sme ináč?

Operácia trvala dve hodiny. Sedel som v čakárni, pokúšal sa čítať pohodené časopisy, ale články o týraných zvieratách nie sú najlepším liekom na nervozitu. Žena sa šla poprechádzať von, bola už tma, takže ju aspoň nikto nevidel plakať. Vrátila sa akurát včas, aby jej doktor ukázal (vedel, že mne to radšej ukazovať nemá), čo našli malej v čreve – nepriepustný štopeľ z prehltnutých chlpov, ktoré sa jej nejakým spôsobom dostali do tráviaceho traktu a spôsobili, okrem nepriechodnosti, aj zápal dvanástnika.

Ďalšiu hodinu Umu zašívali, pichli jej zopár injekcií, antibiotiká, dali nám inštrukcie ako ďalej, zabalili ju do vyhrievacej televíznej papuče a poslali nás s ňou domov.

Áno, Uma je mačka. Doktorova otázka, či súhlasíme s operáciou, sa netýkala právnej, ale finančnej stránky, t. j. ako ďaleko sme ochotní za naše ťažko zarobené peniaze kvôli mačke zájsť.

Zatiaľ sme to neprepočítavali. Len sme prosto Umu uložili na vyhrievaciu podušku vedľa našej postele, hoci obyčajne mačky do spálne neberieme. Keď sa prebrala a v mátožnom opojení nástojila na tom, že musí byť s nami pod perinou, nechali sme ju tam, aj keď sa ešte napoly v bezvedomí dvakrát počúrala. Samozrejme, do rána sme nespali.

Potom sme ju dvakrát denne vozili na infúzie, kým nebola schopná zjesť rozmixovanú stravu pre rekonvalescentov zo striekačky. Hoci, priznávam, keď bola žena v robote a služba ostala na mne, viac toho šialene drahého sajrajtu bolo po zemi než v Uminom žalúdku. A priznávam aj to, že sme boli poriadne unavení, obaja. Bez nároku na odpočinok. Lebo – ako klientovi povedať, že nemôžem prísť na dohovorené stretnutie, lebo mám chorú mačku? Ako sa má moja žena vypýtať z práce, keď sa na ňu pozerajú ako na debila, lebo za tie peniaze by v hocijakom útulku vyplatila 10 čistokrvných potvor? A tak sme riešili všetko za behu, bez rozmýšľania o druhých možnostiach.

Chápem, že pohľad zvonka vyzerá ináč. Kým prejdem z Hronského Beňadika do Nitry, na ceste napočítam každých 50 metrov zvieraciu mŕtvolku – na štyri mačky pripadajú dva zajace, jedna líška, jeden ježko a pol psa. Niekedy doslova. Zvierat je dosť, možno priveľa pre náš pretechnizovaný svet. Útulky sú plné takých, ktoré nikto nechce. „Prosím ťa, načo ti to je, veď s tým máš robotu, a ešte si aj alergický,“ vraví mi kamarát, ktorý to myslí dobre. „Nekompenzujete si vy dvaja dačo?“ hovorí mi manželkina dobrá priateľka a dobromyseľne dodá, že keby som sa pričinil o iný prírastok do rodiny, tak by ma starosti o také somariny prešli. „Mačky sú fajn, len musíš odovzdať dosť chvostov, kým dostaneš povolenie na odstrel,“ vraví mi druhý kamarát, ktorý vlastní poľovníckeho psa.

Sú veci, ktoré sa proste nedajú. Alebo aspoň ja ich nedokážem. Neviem povedať: „Mám ťa rád po 500 korún mesačne. Mám ťa rád, kým si zdravá a pekná, kým s tebou nie sú starosti, kým nebudeš otravovať. Keď to prešvihneš, nájdem si druhú.“

Večer, keď konečne hodím robotu za hlavu a všetko stíchne, sadnem si do kresla. O chvíľu mi Umina mama Mima vyskočí na kolená a uvelebí sa tam. Po cisárskom reze spred necelého roka sa zotavila dobre a čaká ďalšie mačatá. Tešíme sa na ne. Uma zatiaľ po obývačke naháňa papierovú guľku a nič nedbá na to, že si potrhá stehy – aj tak jej ich zajtra či pozajtra budú vyberať. O chvíľu žena scedí čaj, položí dve šálky na stôl a prisadne si. Uma sa ešte chvíľu bude tváriť, že ju zaujíma len naháňačka a šport, ale potom nechá guľku guľkou a vyskočí k mojej žene. Podelili si nás bez hádok.

Chlipkáme čaj, naše drahé chlpaté potvory pradú o dušu a dávajú nám tak vedieť, že nás milujú, že nás nikdy neopustia a že prinajmenšom v tejto chvíli je na celom svete absolútne všetko v najlepšom poriadku.

Účet od veterinára príde zajtra. Nech.