Katalogizujme svet!

Mali sme večierok, bola demokratická tombola, každý priniesol z domu vlastné prebytky, dostal za ne tombolové lístky a potom v zlosovaní vyhral prebytky kohosi iného. Na konci sa mohlo meniť. Vynikajúco sme sa bavili a konkrétne ja som si domov odniesol čosi, po čom som intuitívne vždy túžil, len až na tom večierku to dostalo konkrétnu podobu. Kamarátka priniesla zo svojich prebytkov pexeso s motívmi vrtných veží. Maličké čiernobiele fotky zariadení, ktorými sa ťaží ropa. Nazvala ho geniálnym pexesom pre autistické deti a to pexeso je nádherné. Zočil som ho a okamžite ma nadchlo, vedel som, že skončí u mňa. A naozaj, vyhral som ho s prvým tombolovým lístkom. 

Nikdy som netušil, že vrtných veží môže byť až toľko druhov, všetky sa na seba veľmi ponášajú, líšia sa v detailoch, ale o to sú krajšie a o to viac ma fascinujú. Asi by som vedel také vrtné veže zbierať. Problém je, že nikto v mojom okolí podobné nadšenie nezdieľa a nikto so mnou to pexeso nechce hrať. Ani prezerať si ho so mnou nikto nechce a rozprávať sa o ňom, a ani o tých vežiach a o tom nápade, skrátka o ničom, čo s tým pexesom súvisí. Vraj som ako Rimmer z Červeného trpaslíka, len namiesto zbierky diapozitívov telegrafných stĺpov dvadsiateho storočia otravujem vrtnými vežami.

To je tiež krásne, Rimmer a jeho zbierka telegrafných stĺpov dvadsiateho storočia, ako o nej dokázal rozprávať celé hodiny, so zápalom a nadšením pravého zberateľa a nechápal, ako môže niekoho zúfalo nudiť čosi také fascinujúce ako telegrafné stĺpy.

Čože, zbierka vrtných veží? Zbierka telegrafných stĺpov? A je to normálne? Môže vôbec existovať čosi ešte nudnejšie? Určite hej, dodnes si pamätám, a je to zopár rokov, ako neskonalo ma nudila prehliadka zbierky obalov od žuvačiek, boli ich tisíce, možno aj viac, tisíce malých farebných papierikov a staniolov všakovakých tvarov a veľkostí, úhľadne zoradená v desiatkach albumov.

No dobre, fakt veľa obalov od žuvačiek, a čo?

Majiteľ zbierky sa na mňa pozrel so zmesou nepochopenia a opovrhnutia, aj sa napriahol k slovu, ale potom len zavesil do priestoru tri bodky, zavrtel hlavou a odišiel sa venovať inému okukávačovi.

Sám síce okrem podpásoviek od života a simpsonovských artefaktov nezbieram nič, ale som presvedčený, že ak z jednej veci existujú čo len dva rozdielne exempláre, ktosi ich zbiera. Nemôžem povedať, že by sa mi to nepáčilo, naopak, a myslím, že už aj viem prečo. Dnes už by som zbierkou žuvačkových obalov nepohrdol a otázku „a čo?“ by som nepoložil. Mám rád poriadok a pravidlá a zoznamy a systém a štatistiky a čoraz radšej mám zbierky hocičoho a zberateľov. Zberatelia hocičoho totiž katalogizujú svet, skutočnosť, realitu, vnášajú poriadok a prehľad aj na miesta, kde by ich nikto nehľadal.

Asi nikdy nebudem potrebovať informáciu o tom, či niekedy žuvačky Hubba Bubba mali na obale motív námorníka Pepka, alebo či sa v kindervajíčku ako hračka objavil model motorovej píly, ale upokojuje ma, že ktosi to zbiera a vedel by mi dať odpoveď. Jediný problém je, že by som nevedel, kde takého človeka nájsť.

Tak mi napadá, mohol by som začať zbierať zbierky. Teda nie priamo zbierky, ale informácie o zbierkach. Veď zbierok je viac ako dve. Sám mám zbierku tých simpsonovských artefaktov, kamarát zbiera herné konzoly a ešte poznám metalistu, čo zbiera vypreparované mačacie lebky.

Ozaj, máte nejakú zbierku, čo by sa mi hodila do zbierky?