Toto je archívna verzia magazínu T-Station, ktorého prevádzka bola ukončená 31.7.2008


:: Rasťo Salay | 23.1.2007 viac od autora zobraz všetky

  viac od autora »

Plus ako negatívum - plus ako pozitívum

Blank

Vzhľadom na predchádzajúcu a nadchádzajúcu filmotvorbu tohto rázovitého umelca s fešným extravagantným účesom by som lynchovkuLost Highway skôr nezaradil k najlepšiemu, čo „ukul“. Ale veď jasné, v podstate je v pohode, ba zdá sa, že ju kdekto chápe ako jednu z kultových. Ale časy, keď som to žral ja, sa prosto skončili, deväťdesiate roky sú fuč. Každopádne, uznávam a tvrdím, že ide o kvalitný, no šibalský kus perfídnej (to ako zákernej) surrealizujúcej imaginácie, ktorú mám síce dosť rád, ale už ju vnímam viac s dešpektom ako rešpektom. Je to totiž lep na kinosedadle, medový fúz popod divácky nos, cesta do stratena a viacvýznamové jemnobizarné žriedlo. Tam je môj mantinel, tam je taktiež gro diváckej atraktivity a obľuby. Keď Lynch zavádza, aby zaujal, keď viac kulminuje efekt a afekt namiesto zmyslu, nie je to až také strašné a neumrieme z toho, len je to trochu málo. A keďže aj to kvázi málo treba vedieť natočiť, tak Lost Highway stopercentne, alebo radšej sedemdesiatpercentne, nesmie chýbať v zbierke milovníka pohyblivých obrázkov, o filmofiloch nehovoriac. V kolónke psycho-bizard, detektívny triler, novosurrealizmus, hororový film noir a čojaviemčoešte.

Hodnotu meriam viac z dobového kontextu, v ktorom zvláštny Lost Highway vznikol, kredit kvality udáva i váha mien tvorcov, ale aj celkový fíling, ktorý nezavrhujem, len s ním polemizujem. Nedôveryhodná sa javí predovšetkým konštatácia významov, ktoré v konečnom dôsledku mlčia, nijako neodkazujú na našu skutočnosť, iba ak hypoteticky. Bez tejto komunikácie ide o prázdne vákuum, tváriace sa hutne a plnohodnotne. A v tom sa zdá tento počin oproti iným Lynchovým samoúčelný. 

Na druhej strane, ľúbivá podstata Lost Highway spočíva práve v onej košatosti významov, v zahĺbení sa do spleti ťažko uchopiteľných podivuhodností. Rovnako v hre autora s príjemcom a v rôznych možnostiach interpretácie motívov a deja, ako i v odkazoch na iné filmy. David Lynch tak vytvoril inšpiratívny, avšak diskutabilný rébus, podnecujúci divácke debaty o „haluziach“ v ňom. Vzrušujúca umelecká katarzia sa nemá dostaviť ako prudký, dych lapajúci orgazmus, skôr má vŕtať v hlave ako parazit, svrbieť ako voš, otravovať ako vyrážka na jazyku. Aj preto žobroní o okamžité znovupozretie, v ktorom možno nájsť predtým nepobadané, nové, či iné. Ba, ak sa bodaj-nebodaj k percipientovi nejakou ilegálnou cestou zločinu (božechráň) zatúla nezbedník joint (čo pre mnohých Lynchových hľadačov významu nie je nejaká neznáma, skôr tretie oko), máme rozlúštenú „záhadu“ pomyselne na dosah ruky, prípadne pevne v rukách. Alebo riešime niečo celkom iné.

Napätie medzi reálnom a ireálnom, snom a skutočnosťou je zasadené do všedného amerického profánneho časopriestoru, priam gýčového konzumného prostredia, lynchovsky zvýrazňujúc bizarný rozmer nielen v prostredí, čase deja, pláne postáv, ale aj v hereckom výraze. Napätie a svrbivé mrazenie podčiarkuje napríklad akýsi raz temný džezoidný industriál Angela Badalamentiho, prípadne úplne temná morbidita Ramstainu a Marilyna Mansona. Mimochodom, soundtrack k tomuto filmu je pomerne obľúbený, známy a žiadaný.

Aj stručné prerozprávanie deja je akoby prezrádzaním celej akože pointy, odkrývaním záhady, ktorá má byť lúštená až počas pozorného sledovania. Ak vravím lúštenie, tak to myslím doslovne, je totiž známe, že pasiou niektorých divákov je významové a interpretačné skladanie puzzle deja. Lynch svojvoľne a prekvapivo spája sled udalostí, komponuje jednu veľkú záhadu, ktorej rozuzlenie je vlastne upletený bič – a len ťažko vieme povedať, ako to teda je, ako to celé bolo. Svár je najmä v tom, že alogické spájanie motívov a podobne je skôr samoúčelné ako produktívne, je konštruktom len pre záhadu samotnú, vec pre vec.

Klasická surrealistická metóda tu nemá uplatnenie, pretože nenachádzame jej vyznenie v celej šírke filmu, tu ide hlavne o inšpiráciu jej dimenziou sna a zvláštnou tematizáciou podôb psychóz postáv, napríklad len ťažko definovateľný, psycho-fyzický schizofrénny rozkol, premenu hlavnej postavy – saxofonistu Freda Medisona (Bill Pullman). Ale aj jeho erotickej fatálnej priateľky, dvojpostavy Renee a Alice v jednom (Patricia Arquetteová). 

Bez debaty, odhliadnuc od môjho frflania, snímku treba odporučiť na stiahnutie. Nejde o nervózne nerozumenie ničomu, čo sa deje, ide o exkurziu do príťažlivého bizarného sveta záhady, tajomna, mystifikácie, ktorá je pre nás v konečnom dôsledku zaujímavou skúsenosťou. A domnievam sa, že ide o jeden z najkvalitnejších, respektíve najzaujímavejších filmov z našej ponuky, z dielne jedného z najoriginálnejších art režisérov dneška.

Lost Highway, Lost Highway. Francúzsko – USA 1997,film na stiahnutie, 135 min.

Réžia: David Lynch
Scenár: David Lynch, Barry Gifford
Kamera: Peter Deming
Hudba: Angelo Badalamenti 
Hrajú: Bill Pullman – Fred Madison, Patricia Arquetteová – Renee Madisonová/Alice Wakefieldová, Balthazar Getty – Peter Raymond Dayton, Robert Blake – tajomný muž, Natasha Gregson Wagnerová – Sheila, Richard Pryor – Arnie, Lucy Butlerová – Candace Daytonová
Oficiálna stránka Davida Lyncha: http://www.davidlynch.com/



Rasťo Salay  viac od autora »
Vaše reakcie [7]
:: Súvisiace reklamné odkazy