Toto je archívna verzia magazínu T-Station, ktorého prevádzka bola ukončená 31.7.2008


:: Rado Ondřejíček | 13.4.2006 viac od autora zobraz všetky

  viac od autora »

Skoč do kabáta?!?

Blank

uvodnik113Človek každý deň preperie ušami toľko parazitných zvukov, že väčšina z nich mu na konci, chvalabohu, neostane v hlave. Lenže niektoré z nich sa opakujú tak často, až si vo zvukovodoch vyhĺbia vlastné koryto a nadlho zanechajú neželanú pamiatku ako ožratí kotlikári vo Veľkej Fatre. Ostávajú v hlave, i keď práve neznejú a človek už zrazu, proti svojej vôli, žije s nimi. Ako ich počuje znova a znova, vie, že prídu, dokáže ich zreprodukovať sekundu predtým, kým mu zasa preletia ušami skúšanými tak ťažko, že hluchota by občas bola milosrdným vykúpením. A keď sa už zdá, že sa z človeka stáva hracia skrinka zbytočných slov a zvukov, zrazu sa v ňom niečo vzoprie. Otvorí ráno oči, vynorí sa preľaknutý z vane, alebo mu padne sánka za volantom pri čakaní na zelenú. Zastaví sa na moment v stave bez času, veci sa mu pospájajú a on sa nahlas spýta sám seba: „Čo to, do faka, znamená, že skoč do kabáta?!?“

Také sa mi stalo, lebo aj keď nechtiac, veta „Skoč do kabáta!“ je najčastejšou vetou, ktorú som tento rok zatiaľ počul. Lenže – čo tá veta znamená? Musí predsa na nej niečo byť, ak mi ju z vyššej moci preháňajú hlavou desaťkrát denne a v piatky pred ňou ani atómové kryty nebývali bezpečné.

Nikdy doteraz som také nepočul, ale veď, kurva, je to pop music, mám maturitu, mal by som tomu rozumieť. Takže kabát je druh oblečenia, tomu rozumiem. Skoč je imperatív od skočiť, a teda niekomu vraví, aby sa odrazil a prudkým pohybom zvaným skok sa presunul kus vedľa. Tiež to môže znamenať, aby sa presunul niekam celkom inde, ako keď niekto povie „Skoč ku mne na jedno bonečko“, ale aby ktosi skákal do kabáta? No čo už by to musel byť za kreténa!

Ešte by to mohlo byť tak, že kabát je vlastne Kabát, taká firma, čo vyrába mäská a údeniny. To by dávalo zmysel. Akože mama vraví synovi „Skoč do Kabáta a dones kilo slaniny, minulo sa nám pleťové mlieko“, ale zasa čo potom s kontextom, keď sa pred tým spieva, že „So mnou vždy môžeš rátať“? Nie, nemyslím si, že by išlo o skrytú reklamu. Posolstvo musí byť inde.

Lenže kde ho hľadať? Kde sa ja, smrteľník, dostanem k Danielovi Hevierovi, aby som sa pred ním hodil na svoje páchnuce kolená a nazval sa smradľavým skunkom, čo by snáď malo stačiť, aby mi majster aspoň naznačil, akú bystrú metaforu svojou myšlienkou sledoval? Alebo mám ísť na koncert Superstar a pod zámienkou, že dílujem kokaín, sa dostať do zákulisia a tam sa adorujúcim hlasom prihovoriť jednému z aktuálnych jedenástich božstiev tohto zdementneného národa? Vypýtam si podpis, radšej dva (aj pre brata) a potom sa spýtam: „Počuj, Peťo/Ivan/Mária/atď., čo si ty predstavuješ pod takým spojením, že skoč do kabáta?“ A Peťo/Ivan/Mária/atď. sa na mňa zahľadia úkosom a nechajú ma ochrankou obúchať o schody pokryté zvlneným plechom proti pošmyknutiu.

Nič také si ja nemôžem dovoliť. Prichodí mi zgegnúť sprostý jak taký odborár. S vetou obiehajúcou od ucha k uchu, širokými prériami môjho očividne nedostatočne vyvinutého mysliaceho ústrojenstva. Možno na smrteľnej posteli, keď sa rozlúčim so všetkými a sestrička v domove sociálnych služieb mi na požiadanie udelí poslednú pomazánku (rybaciu), dôjde mi, že to celé vlastne bolo úplne zbytočné. Že skoč do kabáta je len jedna veľká hlúposť, preplateného a v danej chvíli extrémne menej disponovaného textára, čo dostal tú zákazku len preto, že Pali Habera ho má zafixovaného ako kreatívneho majstra ideálneho žvatlania k svojej devätnásťkrát použitej melódii číslo dva, hovorovo nazývanej „stredne rýchly cajdák s predajnosťou od 25 do 50 tisíc kusov“. A potom umriem šťastný, že nie v mojom prijímači je chyba.

Dovtedy budem ešte nútený pár rokov pátrať po význame onoho záblesku geniality a pod chvíľou si pomyslím, že vlastne prvú sériu Superstar som mal radšej, lebo i keď mala hneď dve spevné hymnické piesne, rozumel som textom oboch, bolo mi jasné, že držím krok s hudobným aj intelektuálnym vývojom a nebol som z toho taký frustrovaný.


Ďalšie články zo štvrtka 13. apríla 2006
Peter Petro: Bravčový závin ako sen, meditácia a úlet 
David Reten: Ako Viridiana a Kristián červené víno popíjali
Imrich Rešeta ml.: Filmy z našej ponuky na tieto sviatky



Rado Ondřejíček  viac od autora »
Vaše reakcie [110]
:: Súvisiace reklamné odkazy