Toto je archívna verzia magazínu T-Station, ktorého prevádzka bola ukončená 31.7.2008


:: Peter Pišťanek | 28.7.2008 viac od autora zobraz všetky

  viac od autora »

Opäť tu máme blchu, ktorá silou-mocou túži kašľať, aj keď jej Pánboh nedal pľúca

Blank

Pre extrémne menej chápavých: toto nie je samostatný článok, ale výber z článkov, ktoré som prebrowsoval v uplynulom týždni a niečím ma zaujali, a k tomu sem-tam dáky môj komentár. Kliknutie ľavým tlačidlom myši na linku vás dostane na predmetný článok.

Sotva EÚ pridelila niektorým slovenským výrobkom chránené označenie, už sa všetky chránené označenia výrobkov idú rušiť. Nijako ma to nezaráža, byrokratický šimeľ potrebuje vyvíjať veľa aktivít, aby navonok preukazoval svoje právo na život a skyvu chleba, skôr mi však pripadá zvláštne, prečo sa u nás tým označeniam pripisuje taká dôležitosť.

Myslím si, že chránené označenie pôvodu má zmysel len vtedy, keď niekto vyrába výrobok, ktorý sa stal synonymom pre celú kategóriu podobných výrobkov a hrozí mu, že sa stane obeťou kopírovania. Týka sa to predovšetkým svetoznámych kategórií výrobkov, napríklad pravého koňaku (označenie Cognac), šampanského (Champagne), rokfóru (Roquefort), portského (Porto) alebo hoci aj tokajského (Tokaji). Tí majú všetky dôvody trvať na chránenej značke, pretože keby si ju nedali chrániť, tak by sa pravý koňak oficiálne vyrábal hoci aj v Modre a tokajské by malo svoju domovinu trebárs v Alsasku a nikto by sa v tom pomaly už nevyznal.

Načo však potrebuje celoeurópsky chrániť svoj výrobok výrobca stropkovského korbáčika, to mi ostáva záhadou. Vari sa bojí, že bez značky po jeho výrobku okamžite siahnu desiatky výrobcov po celej Európe a zavalia európsky trh jeho napodobeninami? Opäť tu máme blchu, ktorá silou-mocou túži kašľať, aj keď jej Pánboh nedal pľúca.

Ako jeden tu od nás, z bývalej Devínskej, dnes už nebožtík Paľo Slinta, ktorý si v 70. rokoch kúpil starú embéčku tisícku a keďže obdivoval pretekárov preháňajúcich sa po svetových okruhoch a najmä ich autá, pocítil nutkavú potrebu niečo urobiť, aby sa im priblížil. Tak si v Györi nakúpil šachovnicové „pretekárske“ nálepky a svoje auto si nimi vyzdobil. Z jeho popolnice na kolesách sa stala ošachovnicovaná popolnica na kolesách, no Paľo Slinta bol presvedčený, že týmto tuningom sa dostal na úroveň svojich vzorov. Vlastne sa stal jedným z nich. A podľa toho sa aj začal správať.

Takže zaželajme stropkovskému korbáčiku... pardon, Stropkovskému korbáčiku... a jeho kamarátom všetok úspech na svetových trhoch – a čo najmenej plagiátov. Nech sú aj naďalej chránení pred kradmou rukou konkurenčných výrobcov korbáčikov z celého sveta. Nech máme aj naďalej na čo byť hrdí, keď už sme tu. Vo svete, kde značka rozhoduje o vašom úspechu.

Bez ohľadu na to, skalický trdelník (vlastne Skalický trdelník či dokonca Skalický Trdelník... ja si už na staré kolená asi na tie novoty nezvyknem) je výborná vec a vyrába sa takto.

Na stránkach Sme sa objavil „prvý“ internetový román a ihneď vyvolal reakciu kohosi, komu sa prvenstvo tejto (medzi nami, nečitateľnej) zlátaniny nezdalo. Krásny článok Rada Ondřejíčka, akurát na môj vkus možno trochu priveľa servility voči plátku Sme.

Iste ani vašej pozornosti neunikli vygrimasované tváre všelijakých slovenských hercov, herečiek, moderátorov a podobných ľudí na billboardoch lemujúcich naše cesty. Ide o kampaň Fair Trade, ďalší pokus niekoho doviesť nás k tomu, aby sme pomáhali dodatočne platiť pokutu za kolonializmus tradične kolonialistických štátov (ktorý sa nás netýkal, veď Rakúsko-Uhorsko predsa žiadne kolónie nemalo). Takže keď už sme pri stránke nazvanej humno.sk, pozrime si trochu iný názor na to celé.

Pred takmer desiatimi rokmi som vyvolal škandál na jednej besede so spisovateľmi v Madride, kde som vyhlásil, že je síce v móde nadávať dnes v Španielsku na Francisca Franca a obdobie jeho vládnutia, avšak nebyť jeho, tak by Španielsko dnes bolo približne na úrovni Moldávie, Albánska či Rumunska – a tak by ho aj všetci prijímali. Niektorí ľavičiari nahlas protestovali, iní zasa demonštratívne opustili sálu. Až som sa zľakol, že som štuchol do osieho hniezda. Celkom príjemné však bolo, koľko Španielov rôznych generácií mi po skončení besedy na chodbe podávalo ruku a ďakovalo za moje slová. Nenápadne sa obzerajúc, či ich niekto pri tom nevidí. Neskôr som zistil, že u nás málokto vie, kto bol vlastne Francisco Franco a aj o občianskej vojne v Španielsku má veľa ľudí len hmlisté povedomie. Takže nech sa páči.

Pevne verím, že tajný mohamedán Husajn Barak Obama si na prezidentskú pečať siahne akurát tak vo svojich snoch a že prezidentom USA sa stane John McCain.

Nesmierne som sa pobavil na úplne šialenom rozhovore s bývalým výrobcom dier do syra. To mi pripomína moje rozhovory, ktoré som kedysi robil pre obskúrny týždenník Tele-Video-Relax so svetoznámymi hercami a režisérmi, ktorých som nikdy v živote nestretol. Neskôr som tieto svoje danosti využil aj v rámci rubriky Mysty na bývalom inZine. A vlastne ich využívam celý svoj dospelý život. Nie je ľahké nevedieť dokopy nič poriadne robiť, a predsa s tým málom prežívať tak dlho. A vcelku úspešne. Tento Stan Lauryssens je skvelý mystifikátor, akurát že tú hlúposť s dierami v syre môže natárať iba hlupákom, ktorí si myslia, že diery v ementáli sú akési chodbičky akoby vyvŕtané myšami či čo. „Diery“ v ementáli sú vlastne bubliny, ktoré v mase vznikajú počas procesu výroby. Majú rôzne veľkosti a zhruba guľatý tvar. Až keď sa ementál rozreže, rozrezaná bublina vyzerá ako diera.

Pri tomto článku som si dojato zaspomínal na svoj obľúbený seriál z detstva Štyria tankisti a pes.

Vrah detí je na slobode a Arabi ho oslavujú ako hrdinu. Vyžaduje to naozaj výnimočné schopnosti rozmlátiť pažbou hlavu 4-ročnému dieťaťu, aj keď išlo o potomka nenávidených židovských civilistov. Osobne sa pevne spolieham, že Izraelci nie sú takí hlúpi a že ho vypustili len naoko, aby mu v rukách prípadných únoscov pripravili smrť oveľa bolestivejšiu a predovšetkým zdĺhavejšiu ako by mohli, keby bol vo väzení. Minule sme si tu písali, čo je vlastne chucpe. Tak tu máte zopár príkladov.

Na verejnosť presiaklo video z väznice pre mohamedánskych teroristov na Guantanáme, ktoré vyvolalo splašené zavýjanie všelijakých ochrancov práv. Nech sa páči, pokochajte sa. Ide o arabského teroristu s kanadským pasom, ktorý hodil granát do skupiny amerických vojakov, so zodpovedajúcimi následkami. Pre tých vojakov, ale našťastie aj preňho. Čo však vidíme na zázname, nie je žiadne mučenie. Na všetkých záberoch vidíme len zbabelého ufňukaného zmrda, ktorému rupli nervy.

My, čo sa trochu krútime okolo kvalitného chľastu, vieme odj
Peter Pišťanek  viac od autora »
Vaše reakcie [23]

:: Súvisiace reklamné odkazy